Dualita vlnoBYTIA

            Poslednú tvorbu Igora Bencu možno charakterizovať ako dualitnú, determinovanú dvomi odlišnými grafickými technikami: technikou hĺbkotlače – leptu a mezzotinty a technikou tlače z plochy. Zatiaľ čo hĺbkotlače sú zastúpené prevažne vizuálne príťažlivými exlibrismi vytvorenými ako komodita pre trh, tlače z plochy zasa predstavujú diela na pomedzí grafiky a maľby, podmienené avantgardnou snahou umelca po slobode tvorby a originalite. Obe zdanlivo protichodné umelcove východiská majú svoje korene v samotnej dualite bytia, vychádzajúcej z duality duchovnej a hmotnej substancie človeka.

            Z filozofického hľadiska je podstata väčšiny javov a vecí založená na dualitnom princípe. Už grécky filozof Pytagoras tento dualitný princíp, napríklad biely – čierny, sladký – horký, dobrý – zlý, veľký – malý, nepovažoval za protikladné ale náhodné opozitá. Dualita bola identifikovaná aj v samotnom bytí človeka. Zaoberala sa ňou napríklad idealistická filozofia, najmä Immanuel Kant a René Descartes, ktorí kládli dôraz na jednotu duchovnej a hmotnej substancie, pričom samotné bytie považovali za objektívny svet jestvujúci nezávisle od vedomia. Problém dualitného založenia sveta bol analyzovaný aj ezoterickou psychológiou, podľa ktorej je síce svet založený primárne dualitne, napríklad Boh a Diabol, pravda a lož, svetlo a tma, duchovno a materiálnosť, ale v konečnom dôsledku tieto opozitné veličiny znamenajú ”jedno”, nakoľko duch a hmota sú jednotné vo vedomí Planetárneho loga. Vzťah subjektu a objektu ako provotnej duality nakoniec predstavuje základný princíp kabaly, predpokladajúcej existenciu rôznych energetických hľadín – čakier. Kabala ale dualitu bytia nezdôvodňuje len na základe princípu pozitívneho a negatívneho, rozlišujúceho medzi Bohom a Diablom, ale konštruktívnym princípom pozitívu ako vysokej energie, neviditeľnej, inteligentnej časti života a negatívu, nízkeho alebo konečného výrazu pozitívu na spôsob fotografického pozitívu a negatívu. Pozitív je princípom života a negatív nie je opozitnou veličinou vo význame zla voči dobru, ale je opačným, zrkadlovým odrazom pozitívu.

            Z vyššie uvedeného filozoficko-psychologicko-spirituálneho hľadiska teda nemusí byť opozitne chápaná ani dualita tvorby Igora Bencu. Obe zdanlivo protikladné umelcove východiská sú v podstate idovo jednotné, líšia sa len technikou prevedenia, ako dokazuje grafika VlnoBYTIE. Samotný názov tohto umeleckého diela nie je len umelcovou slovnou hračkou založenou na letristickej zámene Y s I, teda len originálnym umelcovým vtipom. Sémantická štruktúra tohto slova poukazuje na jeho ontologický význam. Otázka bytia, resp. zmyslu bytia patrí medzi základné problémy filozofie, ktorými sa špecializovane zaoberá ontológia (veda o bytí). V starovekej gréckej filozofii sa tento problém stal natoľko samozrejmým, že považovala za zbytočné sa ním ďalej zaoberať. Z Aristotelovej metafyziky potom problém bytia ako tej najvšeobecnejšej kategórie prešiel cez scholastickú filozofiu, kde bol dogmatizovaný, do transcendentálnej filozofie novoveku. Podobne ako v gréckej filozofii, aj Georg Willhelm Friedrich Hegel považoval bytie za niečo neurčité a bezprostredné, ktoré nie je možné definovať. Podľa Martina Heideggera, zakladateľa fundamentálnej ontológie, je preto samotná otázka bytia temná a nikam nesmeruje, pokiaľ sa nesprehľadní samotné položenie si otázky. Každá otázka je teda hľadaním poznania jestvujúcna (prechodník od slovesa byť) v jeho to-bytí a tak-bytí. Etymologizovanie so slovom byť (Sein) viedlo Heideggera nakoniec k definícii tu-bytia (Dasein) ako jestvujúcna, znamenajúceho bytie-dnu-vo-svete, ktoré nie je ničím iným ako jestvovaním alebo uväzením človeka vo svete, t.j. jeho časopriestorovým určením.

            Na základe Heideggerovskej etymologizácie potom možno novotvar vlno-bytie definovať ako elektro-magnetické vlny mobilného telefónu, ovplyvňujúce tu-bytie dnešného človeka. Prostredníctvom týchto vĺn umelec sociálno-kritickým spôsobom upozorňuje na nebezpečenstvo ovládania ľudí strojmi, ako dokazuje samotná forma sériovo radených telefonujúcich figúr vo forme mechanických hračiek na pozadí lineárne stvárneného vlnobitia mobilného signálu. Psychologická závislosť niektorých ľudí na počítačových hrách je už dávnejšie klasifikovaná ako gemblerstvo. Psychická závislosť človeka na mobilnom telefóne zatiaľ ešte nebola vedecky skúmaná.. Najčastejšie sa poukazuje na možnú škodlivosť elektro-magnetických vĺn telefónu na činnosť mozgu a na zníženie reaktívnej schopnosti organizmu, napríklad pri jazde autom, aj to len pri manuálnom telefonovaní, čo už je u nás zakázané. Závislosť na mobilnom telefóne možno definovať aj zo sociálneho hľadiska. Mobil totiž stráca svoju primárnu úžitkovú funkciu ako nástroja komunikácie a stáva sa atribútom spoločenského postavenia. K čoraz väčšej závislosti na mobilných telefónoch navyše veľkou mierou prispievajú samotní výrobcovia týchto prístrojov, ktorí v nich kumulujú stále viac funkcií, napríklad rádio, fotoaparát, diár a pod., nemajúcich s pôvodnou funkciou telefónu nič spoločné. Ovládnutie človeka strojmi bolo už prorokované viackrát, počnúc Čapkovým románom RUR, končiac americkým veľkofilmom Terminátor. V oboch uvedených príkladoch sa predpokladá, že svet ovládnu ľuďmi vyrobené priemyselné roboty. Ak však dôjde k implantácii multifunkčných čipov z mobilných telefónov do ľudského tela, o čo sa už pokúšajú niektorí vedci, potom je možné, že nakoniec dôjde k ovládaniu živého človeka strojom nie z vonka ale z vnútra a z nás sa stanú dokonalé kybernetické monštrá, o ktorých sa zatiaľ nesnívalo ani tým najväčším fatastom.

            Grafika VlnoBYTIE preto reflektuje filozoficko-etický postoj autora k dnešnému svetu a preto je avantgardným pokusom o sociálnu katarziu. Multiplikácia zobrazeného motívu zasa vychádza z pop-artového princípu opakovania jedného motívu, podobne ako u jedného z hlavných protagonistov pop-artu Andyho Warhola, ktorý navyše tiež používal techniku tlače z plochy, serigrafiu. Napríklad Warholov obraz Elektrické kreslo je emocionálne silným posolstvom poukazujúcim na etický problém trestu smrti. Multiplikáciou zobrazeného motívu – elektrického kresla ako moderného symbolu trestu smrti, tak autor sociálne-kriticky poukázal na skutočnosť, že len Boh má právo rozhodovať o živote a smrti človeka. Vzhľadom k tomu, že zrušenie trestu smrti v USA sa nepodarilo presadiť na federálnej úrovni, ale zostalo v právomoci jednotlivých štátov, je diskutabilné, do akej miery môže sociálne angažované umenie prispieť k náprave spoločnosti z globálneho hľadiska a či vlastne nie je len autokatarziou umelca.

            Podobné otázky sa dajú položiť aj pri hľadaní zmyslu ďalších diel Igora Bencu, napríklad v cykloch Pokémon alebo Game Over. Japonský animovaný seriál pre deti Pokémon – sila jednotlivca bol kritizovaný už v čase svojej najväčšej slávy pred niekoľkými rokmi. Poukazovalo sa pritom na nebezpečenstvo, že svojou agresívnou formou môže deformovať mentalitu detí. Našťastie išlo len o dočasnú módnu vlnu vyvolanú najmä dokonale prepracovanou marketingovou stratégiou. Negatívnym symptómom súčasnosti ale je, že práve masívnou reklamou sa dá aj z tej najväčšej blbosti urobiť komerčne úspešný trhák. Ďalšie Bencove dielo Game Over reflektuje zasa syndróm bojových počítačových hier. Dejiny človeka v podstate nie sú ničím iným ako dejinami vojen. Za posledných cca 40. tis. rokov, kedy došlo k doteraz poslednej fáze hominizácie človeka na človeka dnešného typu, t.j. homo sapiens sapiens, z tohto hľadiska k žiadnej podstatnej zmene u človeka nedošlo, takže je naivné sa domnievať, že sa v dohľadnej dobe niečo zmení. Človek je vôbec jediným tvorom na Zemi, ktorý sa v rámci svojho druhu zámerne zabíja. Zabíjanie, ako časť ľudskej prirodzenosti, je logicky reflektované aj zábavným priemyslom, akčnými filmami alebo počítačovými hrami. Ak ho však reflektuje umenie, môže to mať na jednej strane dokumentárny význam zachytenia dobovej udalosti, na druhej strane môže ísť o avantgardnú snahu umelca o sociálnu katarziu. Dokumentárny význam je ale implicitne obsiahnutý v každom umeleckom diele vytvorenom v istom čase a priestore, z ktorého sa ani umelec nemôže vymaniť. Avantgardná snaha o očistu spoločnosti je zasa výlučne individuálnym protestom umelca proti dobovým konvenciám alebo proroctvom či víziou, ktorá častokrát nie je širšou spoločnosťou pochopená.

Mgr. Martin Vančo, PhD.

- - -