”... duše mu nasákne smrtonosnými výpary této knihy jako cukr vodou.”

        Ťažiskom tejto výstavy sú pastely, voľne inšpirované knihou Lautréamonta: Spevy Maldororove. Možno povedať, že kniha Spevy Maldororove je považovaná za začiatok surrealizmu v literatúre. Pravé meno autora tohto diela je Isidore Ducasse. Narodil sa v roku 1846 v Montevideu v Uruguaji francúzskym rodičom, pracujúcim na francúzskom generálnom konzuláte. Do Francúzska sa Isidore prvýkrát preplavil v roku 1859. Koncom roku 1868 vydal prvý spev zo Spevov Maldororových a v lete 1869 v Bruseli vytlačil vo vlastnom náklade pod pseudonymom Comte de Lautréamont Spevy Maldororove kompletne. Boli síce vytlačené, ale vydané neboli, pretože vydavatelia sa neodvážili uviesť toto dielo na knižný trh. Lautréamont sa snažil aspoň aby boli rozoslané recenzné výtlačky literárnym kritikom, ale tí mlčali. Našiel sa len jeden človek, ktorý napísal recenziu, kde bol Lautréamont porovnaný s Boudelairom a Flaubertom, lebo rovnako ako oni ”verí, že estetické vyjadrenie zla obsahuje v sebe neobyčajne silný zárodok dobra, najvyššej morálky.” Za jeho života spevy nevyšli a Lautéramont zomrel v novembri 1870.

        Do predaja sa dostali Spevy Maldororove v roku 1874, to znamená až štyri roky po autorovej smrti. Avšak aj vtedy kritika mlčala. Až dvadsať rokov (1890) po smrti Lautréamonta vychádza dielo v Paríži druhý krát, a vtedy si Spevy Maldororove konečne všimla aj kritika. K jeho skutočnému objaveniu a jeho prehláseniu za predchodcu modernej poézie 20. storočia dochádza až po polstoročí od smrti autora. Programovo na neho nadviazali surrealisti – André Breton a Philipp Soupault.. Z oboch sa časom stávajú editori Lautréamontových spisov, jeho komentátori a vykladači, ktorí prenášajú svoje nadšenie na všetkých členov surrealistickej skupiny aj jej sympatizantov. Dovŕšením posadnutosti Lautréamontom je vydanie jeho súborného diela s predhovorom Bretona, s Lautréamontovým portrétom od Salvadora Dalího a s ilustráciami mnohých významných umelcov, akými boli Salvador Dalí, Victor Brauner, Oscar Dominguez, Max Ernst, Espinoza, René Magritte, André Masson, Matto Echaurren, Joan Miró, Wolfgang Paalen, Man Ray, Kurt Seligmann, Yves Tanguy.

        Surrealizmus, ako jeden z prúdov moderného výtvarného umenia, si kládol za cieľ objavovanie a mapovanie skrytých a doteraz opomínaných oblastí reality. Nadviazal na dadaizmus a symbolizmus, ale aj na Freudovu psychoanalýzu. Surrealistickí maliari boli tiež silne inšpirovaní obrazotvornosťou prekliatych básnikov (G. De Nerval, Lautréamont, Ch. Baudelaire, A. Rimbaud). V roku 1924 bol uverejnený v Paríži prvý manifest surrealizmu, kde André Breton hovoril o zrušení hraníc medzi snom a skutočnosťou, životom a umením. Surrealistickú tvorbu definuje ako autentický výraz myslenia, ktorý je neobmedzený estetickými, etickými a inými hranicami. Surrealizmus kladie dôraz na imagináciu a náhodu, neočakávané stretnutia vecí a javov.

        Emil Sedlák sa stretol so Spevmi Maldororovými prvý krát koncom roku 1984, v roku 1985 začal tvoriť prvé pastely inšpirované touto knihou a v ich vytváraní pokračuje doteraz. Dodnes vytvoril cyklus 77 pastelov. Na tejto výstave je prezentovaný výber 25 z nich. Keďže hlavnou témou Spevov je boj, boj všetkého so všetkým, všetkých so všetkými, dráma pohybu človeka medzi nebom a peklom, spor medzi dokonale božským a dokonale diabolským, dráma pekla a neba mimo nás i v nás, je v nej zobrazený svet fantastických vecí, prvkov, symbolov, i na pasteloch Emila Sedláka nájdeme všetky tieto motívy. Metóda magického realizmu, využívaná surrealistami tu našla naplno svoje uplatnenie. Ide tu o verné spodobovanie vnútorných vízií, fantastických predstáv a výjavov denného aj nočného sna, pričom obraz môže byť až popisne realistický. Autor zlučuje rozdielne prvky predmetnej skutočnosti, a vytvára z nich novú, poetickú realitu akoby mimo čas a priestor. V jeho pasteloch nájdeme veľa animálnych motívov – aj v knihe je spomenutých veľké množstvo zvieracích druhov – bolo ich napočítaných 185, mnohé sa opakujú a obmieňajú. V rôznych súvislostiach sa objavujú pazúry a sacie orgány ako typické nástroje krutosti. Zvieratá tu nie sú len symbolom alebo metaforou, ale jednoducho existujú a jednajú skoro autonómne. Uplatňujú sa aj v metamorfóze – Maldoror sa mení na rôzne druhy zvierat - orla, labuť, prasa a ďalšie. Pastely Emila Sedláka inšpirované Spevmi Maldororovými nie sú len klasickým typom ilustrácie, ale sú aj vyjadrením jeho vnútorného cítenia a reagovania na túto knihu, v ktorej nachádza inšpiráciu už viac ako dvadsať rokov.

        Okrem pastelov je na tejto výstave prezentovaný aj výber z grafickej tvorby Emila Sedláka. Ide o grafické cykly, voľné grafické listy, ako aj príležitostnú grafiku – ex libris a novoročenky. Emil Sedlák ako študent grafickej špeciálky Vincenta Hložníka začal na začiatku šesťdesiatych rokov rozvíjať svoje umelecké videnie. Jeho grafické listy sú v imaginatívnej polohe, kombinuje v nich ľudské a animálne, napr. grafický cyklus Hudba dneška (1968). V mnohých grafikách využíva erotické motívy, ktoré nie sú prvoplánové, ale divák si ich uvedomí až pri pozornejšom vnímaní. Sú to napríklad grafické cykly Neposlušné ucho (1971), Sanyo (1971). Obľúbeným motívom v jeho tvorbe sú pavúky. Nejde pri nich však len o znázorňovanie pavúkov, ale vytvára ich nové mutácie – pavúky s trupov v tvare ľudskej lebky alebo ľudského torza, napr. cyklus Pavúky (1988).

Mgr. Viera Radziwill-Anoškinová

Použitá literatúra:
Baleka, J.: Výtvarné umění. Academia, Praha,1997
Lautréamont: Souorné dílo. Zpěvy Maldororovy. Poesie. Dopisy. Praha, 1993
Mráz, B., Mrázová, M.: Encyklopedie světového malířství. Academia, Praha, 1988
Slovník světového malířství. Odeon, Praha, 1991

Michaela Jurovská:
                                        Nad Spevmi Maldororovými

        Rodný a úmrtný list, útržky z korešpondencie s bankárom Darassom a so spoločníkom vydavateľa Lacroixa Verbroeckhovenom a dve knihy, z toho jedna síce za autorovho života a na jeho náklady vydaná, ale nedistribuovaná, a druhá “nedokončená” – nič iné sa nám po Isidorovi Ducassovi alias grófovi de Lautréamont nezachovalo. Je to primálo na to, aby sme mohli presne zrekonštruovať jeho životné osudy, a predsa dosť na to, aby sme ho mohli považovať – po Baudelairovi a spolu s Rimbaudom – za jednu z ťažiskových postáv novodobej, a to nielen francúzskej poézie. Z hŕstky dokumentov možno s istotou vyčítať len toľko: Isidore Ducasse sa narodil 4. apríla 1846 v Montevideu v Uruguaji ako syn Françoisa Ducassa, zamestnanca na francúzskom konzuláte, a Célestine Jacquette Davezacovej, pravdepodobne niekdajšej slúžky u Ducassovcov v Tarbes v južnom Francúzsku, ktorá zomiera necelé dva roky po synovom narodení. Príčina smrti neznáma. Útle detstvo prežije chlapec v hlavnom meste Uruguaja, sužovanom vojnovými útrapami a hrôzami pre ozbrojený konflikt s Argentínou i morovou epidémiou. Gymnaziálne štúdiá absolvuje v rokoch 1859 – 1865 vo Francúzsku, v Tarbes a Pau (nie je však isté, či zmaturoval), vzápätí sa jeho stopa stráca – predpokladá sa, že po dlhšom pobyte v Tarbes sa vrátil do Južnej Ameriky. Začiatkom jesene 1867 je plachý, uzavretý mládenec znova v Paríži, vydržiava ho otec a on sa venuje literatúre. Píše výlučne v noci a pomáha si pritom hrou na klavír. Roku 1868 anonymne vydá prvý zo Spevov Maldororových (Balitout, Questroy et Cie). Prihlási ho na básnickú súťaž v Bordeaux a tam mu vyjde v antológii nazvanej Vône duše (Parfums de l’âme),

        opäť bez uvedenia mena. Má dvadsaťtri rokov, keď odovzdá vydavateľovi Lacroixovi kompletný rukopis “najradikálnejšieho diela v celej západnej literatúre” (Marcelin Pleynet) Spevy Maldororove (Les Chants de Maldoror). Podpíše sa pod ne ako gróf čiže comte de Lautréamont – literárni pátrači či snoriči sa dosiaľ nezjednotili na pôvode tohto pseudonymu: jedni tvrdia, že ide o parafrázu mena hrdinu Sueovho románu Latréaumonta, druhí v ňom vidia symbol básnikovej demiurgovskej ambície, úsilia vyrovnať sa božstvu či Bohu, vdýchnuť život realite, oživiť ju a roznecovať, a čítajú meno Lautréamont ako L‘autre est Ammon, Ten druhý je Amon, egyptský boh slnka. Spevy Maldororove vytlačia v Belgicku, no Lacroix sa ich radikálnosti zľakne a v poslednej chvíli ich odmietne uvoľniť do predaja. (Auguste Poulet-Malassis ich uvádza vo svojom bulletine medzi publikáciami zakázanými vo Francúzsku a vytlačenými v cudzine.) V marci 1970, rok pred krvavým výbuchom parížskej Komúny, dokončí Isidore Ducasse “predslov k budúcej knihe” (“préface ŕ un livre futur”), súbor úvah či skôr notoricky známych sentencií a aforizmov o literatúre a najmä o poézii, prevrátených však naruby, ktorý mu o pár mesiacov vyjde pod názvom Básne (Poésies) a pod pravým menom v Librairie Gabrie (slov. Poézia, preložil Ľubomír Feldek, Bratislava, Slovenský spisovateľ, Kruh milovníkov poézie, 1967). 24. novembra 1870 zomiera dvadsaťštyriročný básnik v hoteli na Rue du Faubourg-Montmartre. Príčina smrti neznáma.

        Osud nie nepodobný osudu ďalšieho zázračného mladíka Rimbauda (predčasná básnická zrelosť obidvoch, predčasná smrť jedného a predčasné odmlčanie druhého...), osud plný nevysvetlených udalostí či “bielych” miest (vrátane neexistencie Ducassovho – Lautréamontovho autentického portrétu, ktorý až koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia objaví medzi fotografiami v rodinnom albume básnikovho niekdajšieho spolužiaka Georgea Davezata v Tarbes literárny bádateľ-amatér, lekár Jean-Jacques Lefrčre), a dielo plné zdanlivých i skutočných protirečení – Isidore Ducasse comte de Lautréamont je jednou z najzáhadnejších a najvzrušujúcejších osobností v dejinách francúzskej literatúry, o ktorej sa dosiaľ vedú polemiky a spory. Úsilie o rekonštrukciu básnikovho života zlyháva na nedostatku spoľahlivých prameňov a úsilie o interpretáciu diela naráža na šokujúce a súčasne fascinujúce novátorstvo básnického génia, vymykajúceho sa už svojou podstatou definitívnemu zaškatuľkovaniu. Problematická je napríklad už príslušnosť Spevov Maldororových z hľadiska druhu a žánru – hoci sa o nich inak nehovorí ako v súvislosti s ich významom pre vývin modernej poézie, nijako sa nevmestia do tradičných predstáv o zbierke básní či básnickej skladbe s pevnou strofickou, metrickou a rýmovou štruktúrou. Sú rozsiahlou epickou básňou či básňou v próze, rozčlenenou na šesť spevov a v ich rámci na strofy, no autor v nich využíva, paroduje i parafrázuje aj postupy a prostriedky hrôzostrašného, tzv. gotického či čierneho románu z prelomu osemnásteho a devätnásteho storočia, predromantickej i romantickej frenetickej literatúry a populárnych sentimentálnych či dobrodružných románových príbehov na pokračovanie, pričom ich mravoučné nabádania prevracia naruby, navyše svoju štylisticky rafinovanú prózu pretkáva čisto lyrickými pasážami a veľkolepými a vzletnými hymnickými spevmi (na oceán, na hermafrodita či na trojjedinú matematiku, t. j. aritmetiku, algebru, geometriu, teda na prírodný živel, symbol nekonečna, večne sa obnovujúcej totožnosti, na antický mýtus a nedosiahnuteľný ideál ľudskej dokonalosti, a napokon na najvyšší a najabstraktnejší, najchladnejší výtvor ľudskej mysle, racionality, logiky...), a zároveň všetko dokladá či podkladá citáciami či pseudocitáciami z náučnej, najmä prírodovednej literatúry, z Buffona a dobových encyklopédií, akoby tým v zárodku anticipoval tendencie literárnej moderny i postmoderny dvadsiateho storočia, synkretizmus druhový a žánrový, využívanie poklesnutých žánrov a foriem na “vysoké ciele”, citačné umenie, princíp literatúry ako hry...

        Na jednej strane cesty otvára, na druhej završuje: “Ospieval som Zlo, tak ako to urobili Mickiewicz, Byron, Milton, Southey, Alfred de Musset, Baudelaire atď. Prirodzene, trošku som zveličoval, aby som vytvoril niečo nové v zmysle tejto vznešenej literatúry, ktorá ospevuje zúfalstvo, len aby čitateľa zgniavila a vzbudila v ňom túžbu po dobre ako lieku.” Toľko sám Lautréamont o svojej väzbe na prometeovskú líniu romantizmu vo svojom diele, ktoré označuje francúzska kritika za “antiliteratúru, antimorálku, antiprírodu, antiboha” (J. C. Nesmy), pričom ústredným spojivom šiestich spevov je antihrdina Maldoror – hrdina osudovo prekliaty, ktorého meno sa dá čítať ako“le mal d´aurore”, svitajúce, ranné zlo, zlo ako zore na obzore, zlo v zárodočnom stave, čisté a absolútne. Je to však zlo – le mal – znamenajúce vo francúzštine aj chorobu, bolesť, trýzeň. Maldororov urputný a neľútostný zápas so zhlúpnutým a nerestným ľudstvom je vzburou proti človeku, “tej šelme”, a predovšetkým vzburou proti tomu, kto takéhoto človeka-šelmu, bytosť od základu zlú, stvoril. Je titanským a blasfemickým zápasom so Stvoriteľom, ktorému autor Spevov spolu so svojím hrdinom nevie odpustiť, že zlyhal a neuskutočnil raj na zemi, nenastolil vo svete harmóniu – v čase, keď Nerval, Nietzsche i Dostojevskij zvestujú smrť Boha, pre Lautréamonta Boh ešte existuje, ale je to Boh, ktorý si neplní povinnosti a ktorý si voči stvorenstvu dovoľuje všetko, aj dovoľuje všetko svojím stvoreniam... “Beda! Čo je to vlastne dobro a čo zlo? Je to azda jedno a to isté, niečo, čím zúrivo dokazujeme vlastnú bezmocnosť i vášnivú túžbu po nekonečne, ktoré chceme dosiahnuť aj tými najnezmyselnejšími prostriedkami? Alebo ide o dve rozdielne veci?”, pýta sa Lautréamontov antihrdina v I. speve a jeho autor s ním, a tieto otázky rezonujú aj v nás tu a teraz: Čo je to morálka? Čo pravda? Čo svet? Čo človek? Čo Boh? Kde sú hranice medzi dobrom a zlom, medzi klamstvom a pravdou, medzi zvieraťom a anjelom v ľudských bytostiach?

        “Kniha takmer geniálneho stredoškoláka” (Albert Camus), “fenomenológia agresivity” spojenej s pubertou a prejav “komplexu zo živočíšnosti” (Gaston Bachelard), ale aj “reflexia písania a o písaní”, ustavičné autorské sebadešifrovanie a sebakomentovanie, hľadanie zákonov, a zároveň presvedčenie, že všetky zákony nie sú vhodné na to, aby sme ich vypovedali (Marcelin Pleynet), “výkrik protestu, výbuch potlačenej zlosti, závratná ouvertúra k divadelnému predvádzaniu zla” (Pierre-Olivier Walzer), poézia revolty, v ktorej prichádza k slovu básnikovo nevedomie a jeho fantazmy, ich “totálne odhalenie, ktoré presahuje ľudské možnosti” (André Breton), jasnozrivá kritika básnickej reči i výplod agónie neskorého romantizmu, alebo naopak, znovuobjavená “prapôvodná” poézia a jej vyvrcholenie, epicko-lyrické zavŕšenie obrazu sveta na počiatku stvorenia, kde sa človek ešte nemeria dobrom a zlom, sveta metamorfóz, aký poznáme z antických mýtov a eposov, ako aj z ústne tradovanej ľudovej slovesnosti (J. M. G. Le Clézio), toto a ešte všeličo iné sa o Spevoch Maldororových povedalo a napísalo. Psychologické i psychoanalytické, štrukturalistické i neoštrukturalistické, historické i mytologické, biografické i metafyzické interpretácie si občas odporujú, často sa však – našťastie – dopĺňajú a navzájom korigujú, a dielo je stále tu pred nami, otvorené, dráždivé, neuchopiteľné. Nevyspytateľné. Nadčasové, a pritom nanajvýš súčasné. Na svetlo ho vyniesli a na piedestál postavili až pol storočia po autorovej smrti francúzski surrealisti, menovite – ako editor – Philippe Soupault (i keď zásluhu o prvú vlnu záujmu o Lautréamonta majú Belgičania, bruselský kníhkupec Jean-Baptiste Rozez, vďaka ktorému sa už roku 1874 dostali Spevy Maldororove do predaja, a neskôr šéfredaktor revue La Jeune Belgique, ktorú Rozez vydával, Max Waller, takže koncom devätnásteho storočia už poznajú Ducassovo –Lautréamontovo dielo mnohí symbolisti a jeho originalitu oceňujú v článkoch, štúdiách, predslovoch i korešpondencii Léon Genonceaux, polemizujúci s Léonom Bloyom, Rémy de Gourmont, Maurice Materlinck a tesne pred prvou svetovou vojnou aj Valery Larbaud). Surrealistov uchvátil najmä oneirizmus, magická fantastika a čierny humor Spevov, onen nehatený tok najprekvapivejších asociácií, diktovaných podvedomím, v ktorom videli predobraz automatického písania. “Krásny ako náhodné stretnutie šijacieho stroja s dáždnikom na operačnom stole...” – tento výrok či verš zo VI. spevu sa zákonite stal ich krédom, ich devízou. Českí poetisti a surrealisti i slovenskí nadrealisti sa s týmto obdivom k Lautréamontovi stotožňovali a jeho dielo aj prekladali. Na Slovensku menovite Vladimír Reisel, ktorý v nadrealistických zborníkoch Sen a skutočnosť (1940) a Vo dne a v noci (1941) uverejnil preložené úryvky zo Spevov Maldororových, vrátane známej Hymny na oceán. Od Reiselovho prvolezeckého prekladateľského činu delí moje prvé prekladateľské pokusy o Lautréamonta tridsať rokov: v Revue svetovej literatúry vyšli pri príležitosti básnikovej storočnice úryvky z II., IV. a V. spevu (1971 / 1), a po dlhšej prestávke v Romboide (1998 / 4) V. strofa z III. spevu o Božom vlase, ktorú mal nadovšetko rád spisovateľ Rudo Sloboda, Lautréamontov obdivovateľ a autor poviedky o Maldororovom žiakovi v zbierke Uhorský rok (1968). Integrálne vydanie Spevov Maldororových v mojom preklade chystá teraz Nadácia Studňa, špecializovaná na vydávanie novodobej slovenskej i svetovej poézie.

        Sprevádzať ho budú – pochopiteľne – reprodukcie pastelov Emila Sedláka. Myšlienka to nie je nová, vznikla už pred dvadsiatimi rokmi vo vydavateľstve Tatran a stála pri zrode maliarovej a grafikovej inšpirácie Spevmi Maldororovými. Sedlák sa s ich textom zoznámil hneď vtedy v českom preklade a v Lautréamontovej umelecky jedinečnej a provokatívnej vízii sa doslova našiel – tvorca pavúčieho cyklu či Neposlušného ucha v nej spoznal niečo, čo už dlho nosil sám v sebe, objavil v diele francúzskeho básnika príbuzný vnútorný model. Plod tohto nenáhodného, no krásneho stretnutia, prekrytia dvoch vnútorných modelov, básnikovho a výtvarníkovho – výsledok tohto dvadsaťročného Sedlákovho súznenia s Lautréamontom i zápasu o jeho vyjadrenie v rozochvenej a hýrivej farebnosti pastelu i v neúprosnej presnosti a jemnosti grafického listu, nám teraz čiastočne sprístupňuje výstava v bratislavskej galérii ARTOTÉKA. Nejde tu však o ilustráciu či ilustrácie Spevov Maldororových, ale o výtvarníkovu voľnú interpretáciu mnohovýznamovej, mnohovrstevnatej a mnohotvárnej básnikovej výpovede. Sedlákova vízia podľa mňa spočíva na tom najpodstatnejšom – na “posadnutosti duchom metamorfóz”, o akej hovorí v súvislosti s Lautréamontovým nepolapiteľným hrdinom Maurice Blanchot, na ustavičných premenách všetkého živého, ba i neživého, pozemského i nadpozemského, najmä na prekvapivých prechodoch či skôr sklzoch človeka, ba i nadprirodzenej bytosti, anjela, ba i Boha do stavu zvieracieho, živočíšneho, na fascinujúcom, hoci neraz obludnom krížení, prepletaní, ba prerastaní všetkých ríš, ríše nerastnej a ríše rastlinnej, ale najmä ríše zvierat, živočíchov s ríšou ľudí, na rozbíjaní celku a spájania jeho fragmentov do iných a iných nečakaných podôb v akomsi závrate, v stvoriteľskom ošiali, v ktorom sa snúbi tvorcovo – demiurgovo vytrženie z nekonečných možností s nostalgiou za animálnou nevinnosťou akokoľvek chaotického a krutého archetypového sveta počiatkov. Hra premien, pretváraní, prepodstatňovaní je neraz uštipačná a /seba/výsmešná, najčastejšie je však preniknutá neodolateľným, vždy iskrivým a vždy čiernym humorom (André Breton pokladal práve humor za psychologický základ Lautréamontovho – Ducassovho diela, zjednocujúci “deštruktívne” Spevy a “konštruktívne” Básne) – je ťažiskom Spevov Maldororových a žriedlom ich sugestívnej mágie, prízračnej snovej krásy, ale aj mimoriadnej znepokojivosti čo do logiky a zmyslu, pevnosti a stálosti stvoreného poriadku.

        Emil Sedlák sa spontánne i cieľavedome pripojil k početnej medzinárodnej spoločnosti výtvarných umelcov, ktorí sa Spevmi Maldororovými najčastejšie inšpirovali a občas ich aj ilustrovali, od Fransa de Geetere, Salvadora Dalího, Maxa Ernsta, Reného Magritta po Jacqua Houplaina, Bernarda Buffeta, Henriho Pateza, Jeana Lecoultra, Gérarda Garousta, Jeana-Jacqua Rulliera, Jeana-Clauda Silbermanna, Christiana Boltanského, Giuseppa Penoneho, Juliana Schnabela, Jannisa Kounellisa, Marinu Bourdonclovú, Anette Messagerovú, Françoise Vergierovú a mnohých iných. Myslím si, že nie je v zlej spoločnosti – a že jej   s v o j i m i   Spevmi Maldororovými robí česť i radosť.

(Autorka je literárna kritička a prekladateľka
francúzskej a talianskej literatúry)

Lautréamont, Germain Nouveau: Oeuvres complčtes, Paris, Bibliothčque de la Pléiade, Gallimard, 1970. (Zostavil, úvod, poznámky, bibliografia Pierre-Olivier Walzer);
Isidore Ducasse Comte de Lautréamont: Oeuvres complčtes, Paris, Librairie José Corti, 1984. (Obsahuje predslovy Léona Genonceauxa, Rémyho de Gourmont, Edmonda Jalouxa, Andrého Bretona, Philippa Soupaulta, Juliena Gracqa, Rogera Cailloisa a Mauricea Blanchota k rôznym vydaniam Spevov Maldororových);
Gaston Bachelard: Lautréamont, Paris, Librairie José Corti, 1939;
Marcelin Pleynet: Lautréamont, Paris, Editions du Seuil, 1967;
J. M. G. Le Clézio: Maldoror et les métamorphoses, La Nouvelle Revue Française č.394 / 1985.

- - -