Tírezias bol Théban, žijúci za Oidipových čias. Keď uvidel páriace sa hady, zabil samicu a stal sa na sedem rokov ženou. Pri podobnej situácii o sedem rokov zabil hadieho samca a stal sa opäť mužom. Bol oslepený Junónou, pretože súhlasil s Jupiterom, že žena cíti z lásky väčšie potešenie ako muž. Jupiterom mu bol za to daný dar veštectva.

“Rozhodca, ktorého pozvali riešiť tú žartovnú škriepku,
potvrdí Jovove slová. Juno, ktorú vraj výrok
napálil väčšmi než hoden bol predmet celého sporu,
sudcove oči odsúdi na večnú temnotu noci.
Všemocný otec, keďže boh nikdy nemôže zvrátiť
počiny druhého boha, nahradí slepotu zraku
schopnosťou budúcnosť vidieť a zmietni tak pokutu slávou.”
(s.65)

“Ako tu Penteus hľadí na slávnosť hriešnymi zrakmi,
prvá ho pobadá matka, v záchvate ošiaľu prvá
pustí sa do behu za ním, prvá ho poraní tyrsom,
ktorý doň vrhla a jačí: “Poďteže, poďte sem sestry!
Tu toho ozrutného kanca, čo túla sa po našom poli,
musíme skoliť!” A naňho samého rúti sa celý
kŕdeľ zjašených ženských, húfom sa ženú mu v stopách,
hoci už trasie sa strachom, hoci už pokorne prosí,
hoci už preklína samého seba a priznáva vinu.
Krváca z celého tela a volá: “Pomôž mi, teta
Autonoa, zľutuj sa, pre smrť syna sa zľutuj!”
Tá si už na syna nespomína a žobroniacemu
Odtrhne ruku a teta Ino mu odšklbne druhú.”
(s. 74)

“... dorazí k príbytku Gorgón. Na cestách, na šírych poliach,
všade sa stretal s podobou ľudí a rozličných zvierat,
ktoré sa tvárou v tvár Medúze zmenili na číru skalu.
A predsa na kove štítu, ktorý mal v ľavej ruke,
Perseus uzrel sťa v zrkadle príšernej Medúzy obraz.
Pokým plazy a obludu objímal hlboký spánok,
Jovov syn odťal jej od šije hlavu a z matkinej krvi
zrodil sa na krídlach letiaci Pegas zároveň s bratom.”
(s.93-94)

“Úzkou škárou bol puknutý múr, čo obidva domy
spájal už od dávnych čias, keď ešte stavali steny.
Po dlhé roky a veky tú chybu si nevšimol nikto:
vy ste ju, milenci, zočili prví (čo nezbadá láska?),
vy ste si cestu z nej urobili pre hlas, kadiaľ sa často
bez obáv uberal tlmený šepot a lichôtok vrava.”
(s. 77)

“Len čo to Médea zbadá, zaraz vytasí dýku,
prereže starcovi hrdlo, všetku starú krv nechá
vytiecť a vleje doň čarovnú šťavu. Keď prijme ju Aizón
ústami alebo preťatým hrdlom, z brady a vlasov
mizne mu šedivá farba a miesto nej zjaví sa čierna,
stráca sa vycivenosť tváre, bledosť i zvädnutosť kože,
hlboké vrásky vypĺňa mohutnejúce telo,
sviežosťou zahýria údy: Aizón s údivom cíti,
že asi taký bol, keď mal kedysi zo dvadsať rokov.”
(s.137)

“Rozprávač skončil a všetkých tou hlboko príhodou dojal.
najmä však Tézea. Keďže chcel Tézeus o divoch bohov
počúvať ďalej, boh rieky, oprúc sa o lakeť, znova
takto sa ozval: “Veľa je, hrdina takých, čo iba
jedinou premenou prešli a nový tvar ostal im navždy.
Mnohí však môžu sa premeniť viackrát, napríklad Próteus,
žijúci v hlbinách mora, čo vinie sa okolo zeme.
Neraz jak mladík sa zjavil, neraz v podobe leva,
zavše bol zúrivým diviakom zavše zas desivým hadom,
ktorého všetko sa bálo. Často mal ako býk rohy,
často sa mohol pozdávať skalou, ba často i stromom,
dakedy, vezmúc na seba podobu plynúcej vody,
tiekol jak rieka, nato bol ohňom, opakom rieky.”
(s.167)

“S rozsudkom boha posvätnej hory súhlasil každý,
jediný Midas naň šomre a trúsi reči, že Tmólus
Panovi krivdí. Nestrpí Apolón, aby si ľudskú
podobu zachovali Midove sprostácke uši:
predĺži ušnice na nich, dá porásť im belavou srsťou,
dolu ich uvoľní, aby sa mohlo nimi aj hýbať.
Ľudskú tvár nestratí Midas, len jeden úd pokuta stihne:
na hlave trčia mu uši, aké má ťarbavý somár.”
(s. 213)

“Podpitý Eurytus, zo všetkých Centaurov najdivší divoch,
zahorí vášňou, keď uvidí pannu, a neskrotná smilnosť
zvýšená vínom i nevšednou krásou mu ovládne srdce.
A už sa rúcajú stoly, hostinu rozvráti zmätok:
Eurytus za vlasy chmatne a odvlieka Hippodamiu,
iní zas ženy, čo sa im páčili, alebo ktoré
padli im do rúk. Bolo to ako v dobytom meste.
Ženskými nárekmi zaznieva palác. V tú chvíľu sa každý
od stola dvíha a Tézeus vykríkne: “Eurytus, aký
ošiaľ to do teba udrel, že predo mnou urážaš môjho
priateľa Piritoa a v jednom z nás urážaš oboch?”
(s. 233-234)

“Zahnala búrka raz veštca Teléma k sicílskej Etne,
hádača, ktorý sa nemýlil nikdy. Pred strašným obrom
zastane veštec a vraví: “O to jediné oko,
ktoré máš uprostred čela, ťa oberie Ulixes lesťou,”
S posmechom odpovie Kyklop: “Mýliš sa, hlúpy môj veštec,
o to už dávno ma obrala nymfa.” Pohrdne pyšne
pravdivou výstrahou veštca a obrovským dunivým krokom
po brehu chodí, až únava vženie ho do chladnej skrýše.”
(s. 261)

“Keby brest rástol tu osihotený, bez pníka révy,
jedine zeleňou lístia by na seba pozornosť pútal.
Tak i tá réva, čo sa s ním snúbi a spočíva na pni,
keby nelipla k nemu, by ležala na holej zemi.
Ty si však neberieš príklad z tohoto brestu a révy,
vyhýbaš sa objatiu mužov a nechceš oddať sa láske.
Keby si chcela, teba by obliehal oveľa väčší
pytačov zástup než Helenu, väčší než Hippodamiu
alebo manželku Ulixa, rázneho k splašeným druhom.”
(s. 282)