EAST & WEST
EURÓPSKA
KLASICKÁ GRAFIKA 1970 – 2004
“Eastern Europe became during 20th Century the depositary of the great European tradition of engravings and graphics, while in the West it was being lost.”
Benoît Junod1
Výstava Európska klasická grafika 1970 – 2004 bola zámerne naplánovaná na máj 2004, kedy Slovenská republika a ďalšie štáty bývalého východného bloku vstupujú do Európskej únie. Skutočnosť, že Európa bola po 2. svetovej vojne viac menej umelo politicky rozdelená s prispením súdobých mocností USA a Sovietskeho zväzu na kapitalistický Západ a komunistický Východ ale neznamená, že tieto dva bloky boli od seba hermeticky oddelené tzv. železnou oponou. Svedčí o tom práve umenie, ktoré sa stalo médiom slobodnej komunikácie medzi týmito dvomi politicky odlišnými svetmi. Napriek direktívne prikázanému socialistickému realizmu je po časovom odstupe jasné, že k programovej manifestácii tohto umeleckého smeru nikdy nedošlo. Svedčí o tom aj termín SORELA, používaný v Československu pre budovateľské obdobie 50. rokov, ktorý bol ironicky odvodený od mena agilného kultúrneho politika Lakomého2, pričom predstavoval, aspoň v architektúre, monumentálny neoklasicizmus porovnateľný s umením diktátorských režimov prvej polovice 20. storočia v Rusku, Nemecku alebo Taliansku.
Aktualizovať súčasné politické dianie prezentovaním kultúrnych hodnôt môže niekomu pripadať tendenčné. V poslednom čase boli na základe idei zjednotenej Európy založené viaceré projekty. Bol to najmä výstavný cyklus iniciovaný Európskou komisiou ”Karol Veľký a vytváranie Európy” (1999 – 2001), ktorého nosnou ideou, uskutočnenou v čase osláv Veľkého jubilea roku 2000, bolo predstaviť osobnosť Karola Veľkého ako tvorcu prvej formy Európskej únie, a tiež výstava Rady Európy “Stred Európy okolo roku 1000” (2000 – 2002), uskutočnená takisto pri príležitosti osláv milénia, demonštrujúca proces vytvárania moderných stredoeurópskych štátov okolo roku 1000, ktoré sa dnes integrujú do Európskej únie. V oboch prípadoch išlo o výstavy iniciované významnými európskymi inštitúciami, takže ich politický podtext bol viac ako zrejmý.
Výstava “Európska klasická grafika 1970 – 2004” realizovaná neštátnou, nekomerčnou galériou Artotéka nevychádza z politickej objednávky, ale má za cieľ poukázať na skutočnosť, že to bola práve východná Európa, ktorá napriek komunistickému režimu a politickej izolácii sa najmä od 70. rokov 20. storočia stala “depozitárom veľkej európskej tradície klasickej rytej grafiky, zatiaľ čo na západe bola táto tradícia stratená”. Uvedený citát významného švajčiarskeho zberateľa a mecéna umenia Benoît Junoda je zároveň mottom tejto výstavy, pričom indikuje viacero špecifických javov, ktorým je potrebné venovať podrobnejšiu pozornosť.
Z pohľadu západu je postupné upúšťanie od klasickej tradície rytej grafiky zapríčinené predovšetkým nástupom nových technológií vychádzajúcich z počítačovej grafiky tzv. CAD systémov (Computer Added Drawing), ktoré sa práve od 70. rokov začali v západnej Európe používať nielen v priemysle ale aj v umení. Zatiaľ čo pre staršiu generáciu predstavovala počítačová grafika len formu experimentu s novým médiom, pre mladšiu generáciu, vyrastajúcu od 80. rokov vyslovene za počítačom, sa stala takmer jediným východiskom. Preto klasická ručná grafika spred 21. storočia môže pôsobiť ako “rarita, kuriozita alebo ozvena minulosti”3.
Z pohľadu východu, kde k väčšiemu rozšíreniu počítačov typu PC (Personal Computer) došlo až v 90. rokoch, sa núka vysvetlenie determinované rozdielnou politickou orientáciou východnej Európy, zapríčiňujúcou nielen kultúrnu ale aj technologickú zaostalosť za západnou Európou. Čo sa týka modernej grafiky, tak nielen počítačová grafika patrí medzi avantgardné výtvarné formy. Možno k nim priradiť aj serigrafiu, monotypiu alebo ofset, ktoré boli v súvislosti so západnými trendmi v socialistických krajinách používané už v 60. rokoch. Obdobie liberalizácie spoločnosti a otvorenie sa západu pritom súviselo s XX. zjazdom KSSZ (14.–25. 2. 1956) kde boli odhalené Stalinove zločiny, čo viedlo k prekonaniu kultu osobnosti. Aj keď v bývalom Československu bol tento obrodný proces spoločnosti prerušený okupáciou vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968, ani tieto historické medzníky nemožno u nás bez výhrady aplikovať na vývin grafického umenia, pretože práve od čias normalizácie 70. rokov vstupuje v bývalom Československu na výtvarnú scénu počítačová grafika, ktorej hlavným protagonistom bol napríklad Jozef Jankovič.
V čom teda spočíva uvedené zakonzervovanie tradície klasickej grafiky, ktoré je niekedy tendenčne vykladané kolaborovaním tohto umeleckého prejavu so súdobým režimom?4 Príčina tohto javu iste tkvie práve v období 60. rokov, kedy na našu výtvarnú scénu vstúpila silná generácia umelcov tvoriacich v duchu klasickej grafiky: Jiří Anderle, Albín Brunovský, Vladimír Gažovič alebo Oldřich Kulhánek, ktorým sa podarilo presadiť na západoeurópskom trhu. Tieto kontakty neprerušilo ani obdobie normalizácie, čo možno dokumentovať napríklad grafickým albumom “Ricercari il Ommagio”, ktorého vznik inicioval v roku 1972 súkromný zberateľ, mecén umenia a vysoký funkcionár NATO Jacques Ludovicy5. Ten si vybral práve štyroch najvýznamnejších československých grafikov J. Anderleho, A. Brunovského, V. Gažoviča a O. Kulhánka, pričom titulný list, reprodukovaný na propagačných materiáloch k tejto výstave, vytvoril O. Kulhánek. Tento umelec bol rok pred vznikom uvedeného albumu ocenený za najlepší návrh 10 korunovej bankovky a následne uväznený za dehonestovanie vysokých politických predstaviteľov socialistických krajín, pričom mu bola zakázaná výstavná činnosť6. Aj touto formou teda západní zberatelia prispievali k oceneniu doma perzekvovaných umelcov.
Z hľadiska podpory zberateľov umenia, menovite grafiky, zohrávala dôležitú úlohu aj maloformátová grafika – exlibris. Pritom exlibis bol pôvodne grafickým listom vlepovaným do knihy ako osobná knižná známka majiteľa knihy. Z tohto dôvodu je exlibris klasifikovaný ako úžitkové umenie. Aj v tomto prípade sa zberatelia istým spôsobom pričinili ku zmene jeho pôvodného významu, pretože sa stal pre nich artiklom obchodu a výmeny, čím prirodzene exlibris stratil svoju primárnu funkciu. Od 70. rokov sa navyše stali pre západných zberateľov vyhľadávanými východoeurópski umelci, ktorí sa na rozdiel od západných umelcov nešpecializovali výlučne na exlibris. Napríklad v prípade O. Kulhánka alebo A. Brunovského boli exlibrisy len časťou ich tvorby, pretože sa venovali aj voľnej grafike, maľbe, ilustrácii alebo návrhom bankoviek. Z tohto dôvodu títo umelci vniesli do pôvodne kaligrafickej formy exlibrisu prvky voľnej grafiky, čím exlibris získal na exkluzivite. Stal sa luxusným umeleckým dielom korešpondujúcim s voľnou grafikou, a ktorý si vďaka neporovnateľne nižšej cene v porovnaní so západnými umelcami získal priazeň práve zberateľov zo západnej Európy7. V súčasnej dobe sa preto diskutuje, či možno považovať maloformátovú grafiku za exlibris, ak nie je vložená do knihy ako navrhuje Claude Muon, alebo je takáto grafika a priori exlibrisom bez ohľadu na jej ďalšie použitie, ako sa domnieva Benoît Junod, ktorý zároveň zdôrazňuje, že najdôležitejší je aspekt objednávateľa, ktorý si grafiku objednáva práve ako zberateľ exlibrisu8. Fenomén zberateľstva nielen malých formátov ale aj voľnej grafiky je teda jedným z faktorov, prečo sa klasická grafika v bývalom Československu udržala do súčasnosti. A pokiaľ budú títo mecéni a zberatelia existovať, nemusíme sa obávať, že by aj u nás došlo k zániku alebo strate tradície klasickej grafiky. Tá je pre nich stále príťažlivá práve kvôli ručnej práci, ktorá má v súčasnej dobe mechanizácie, automatizácie a computerizácie rovnakú exkluzívnosť ako Rolls-royce v automobilovom priemysle.
Ďalším aspektom, ktorý prispel k udržaniu klasickej grafiky vo východnej Európe je fenomén významných umeleckých osobností. V Čechách to bol nesporne Jiří Anderle, ktorý napriek krátkemu pôsobeniu na VŠUP v Prahe v rokoch 1969 – 1973 svojím výtvarným prejavom ovplyvnil najmenej jednu generáciu umelcov9. Na Slovensku bol takouto významnou osobnosťou zasa Albín Brunovský, sprostredkujúci počas vedenia Oddelenia knižnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1967 – 1990) klasickú grafiku viacerým generáciám umelcov. Koncepcia výstavy “Európska klasická grafika 1970 – 2004” je prirodzene koncentrovaná práve na “Českú a Slovenskú grafickú školu”, pričom jedným z kritérií výberu autorov bol práve zmienený aspekt zberateľskej významnosti autorov, preukázateľný práve na fenoméne malých grafických foriem – exlibrisu, ktorý čo do počtu tvorí väčšiu časť výstavy. Jej hlavnou líniou sú ale významné umelecké osobnosti zo západu a východu, ktorí sa zapísali do dejín klasickej grafiky, či už Ernst Fuchs, Peter Bräuninger, Reiner Schwarz alebo Stojan Stojanov, Eduard Gorochovskij, Bogdan Krsič a ďalší. Nakoniec sú tu prezentovaní aj umelci, ktorí sa špecializovane nevenovali voľnej grafike ako napríklad významný taliansky maliar Aldo Borgonzoni, ktorého matke Albín Brunovský dedikoval samostatný grafický list10, alebo Ernst Hanke, známy najmä ako umelecký tlačiar, do ktorého litografickej dielne v nemeckom Ringgenbergu chodia tlačiť najvýznamnejší grafici z celej Európy11.
- - -