Gabriel Kosmály: Expresie

Krátke dejiny fotografie
        Princíp fotografického prístroja založený na prenikaní lúčov svetla cez malý otvor do tmavej skrinky, na zadnej strane ktorej sa vytvára zmenšený obraz vonkajšieho prostredia, bol známy už od antiky. Cameru obscuru ako prístroj teoreticky opísal až Leonardo Da Vinci koncom 15. storočia. Postupom času pribúdali inovácie, cez vsadenie optickej šošovky do camery obscury (Girolamo Cardano 1550) až po vynález clony (Daniello Barbaro 1568). V súvislosti so zdokonaľovaním camery obscury prebiehali od 18. storočia aj fyzikálno-chemické pokusy pokúšajúce sa projektovaný obraz vo vnútri camery trvalejšie uchovať, a to na základe pozorovaní vlastností chloridu strieborného, ktorý tmavne pod vplyvom slnečných lúčov (napr. Robert Boyle, Carl Wilhelm Scheele). Začiatkom 19. storočia sa k objavu chemicko-optického zobrazovania priblížil Thoma Wedgwood (1771 – 1805), syn svetoznámeho výrobcu anglickej keramiky.¹ Najstaršie zachované fotografie v modernom slova zmysle sú známe až z 1. štvrtiny 19. storočia od francúzskeho dôstojníka Nicéphora Niépceho. Nicéphore je spolu so svojím bratom Claudeom zároveň považovaný za vynálezcu fotografie, na ktorú prišli ako umeleckí tlačiari pri zdokonaľovaní grafickej litografickej techniky heliografie na kovovej alebo kamennej doske. Na kameni s asfaltovou vrstvou sa im pomocou camery obscury podarilo vytvoriť stály obraz prírody “point de vue”. Po smrti brata Clauda začal Nicéphore spolupracovať s parížskym maliarom Louis J. M. Daguerrom, ktorý mu pomohol zdokonaliť jeho objav heliografie. Daguerrovi sa síce ešte nepodarilo uchovať obraz premietnutý camerou obscurou na papier s chloridom strieborným, ale na kovovej platni s vrstvou jodidu strieborného pomocou pôsobenia pár ortuti, tzv. daguerrotypiou, ktorej zdokonalením sa v priebehu 19. storočia vyprofilovala fotografia tak, ako ju poznáme v súčasnosti.²

Gabriel Kozmály a neoexpresionizmus
        Expresionizmus ako umelecký smer vznikol v Nemecku okolo roku 1905. Umelci zoskupení do spolkov Die Brücke, Der Blau Reiter, kládli dôraz na vyjadrenie vnútorných psychických stavov farebnou alebo tvarovou variáciou a deformáciou.³ Obdobné procesy samozrejme prebiehali aj na poli súdobej fotografie, kde sa z rámca dokumentárnej fotografie začala emancipovať fotografia umelecká ako samostatný výtvarný smer. Zatiaľ čo pred 1. svetovou vojnou išlo prevažne o tvorivé experimenty jednotlivých fotografov, expresionizmus sa vo väčšej miere presadil až v súvislosti s vývinom abstraktného expresionizmu v maliarstve, predovšetkým v Spojených štátoch amerických, kde sa tomuto smeru fotografie venoval americký maliar William Klein. V európskej fotografii nadväzovali snahy o nefiguráciu a abstrakciu na tendencie spred 2. svetovej vojny, napr. na monumentálne abstraktné obrazy vytvárané montážou menších fotografií expresionistom El Lissickým v Kolíne nad Rýnom v roku 1928. Etablovanie sa expresionizmu v 50. rokoch napomohli výstavy tzv. Subjektívnej fotografie švédskych fotografov Hansa Holmströma a Lennarta Olsona.⁴ Záujem o modernistickú poetiku či už surrealizmu alebo expresionizmu vo fotografii sa začal presadzovať začiatkom 60. rokov tak ako v ostatných druhoch výtvarného umenia, či už v maliarstve alebo grafike. Popri realistickom alebo naturalistickom výraze sa častejšie začal uplatňovať živší expresívny výraz s tvrdšou gradáciou tonality, graficky zdôraznenou kresbou kontúr, nepokojnými poltónmi a zrnením. Väčšinou išlo ale o štylizované kompozície prírodných motívov močiarov, skál, lesa (Lucien Clergue) alebo urbánnych mestských mikroštruktúr (Jerry Uelsmann). Tieto tendencie si našli onedlho cestu aj do bývalého Československa. U nás napríklad Anton Štubňa komponoval vo fotografiách podľa pop-artového princípu veci každodennej potreby, súčiastky strojov a náradí stvárňovaných ako grafické kresby na bielom pozadí. Ladislav Borodáč zasa z makrosnímok prírodných motívov vytváral abstraktné barokové kompozície, ktoré použil okrem iného aj na vytvorenie fotografických sôch, napr. fotografické plastiky, 1970 – 1971.⁵ V 70. rokoch sa abstraktnej fotografii venovala aj Milota Havránková. V tejto dekáde pedagogicky pôsobila na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave. Vo voľnej tvorbe začala fotografie štruktúrovať Sabattièrovým efektom, zrnením či drsnými tonálnymi prechodmi a od roku 1973 začala kombinovať abstraktné kompozície s vkresľovanými geometrickými lineárnymi prvkami.⁶ Havránkovej tvorba prirodzene ovplyvnila aj jej študentov, najmä Gabriela Kosmályho. Podobne ako Havránková aj Kosmály používa na dosiahnutie abstraktne expresionistických efektov svojich prác pseudosolarizáciu – tzv. Sabattièrov efekt, solarizáciu a izohéliu. Tieto technologické postupy ale ďalej rozšíril o vlastné autorské techniky deštrukčného zasahovania do fotografických matríc pomocou škriabania, skladania alebo trhania negatívu či pozitívu. Touto kombináciou techník autor vytvára unikátne foto-grafické diela, ktoré sú na pomedzí viacerých výtvarných druhov: fotografie, klasickej grafiky alebo maliarstva. Umelcova inklinácia ku voľnej grafike vyplýva okrem iného aj z blízkeho priateľstva s Karolom Felixom, žiakom Albína Brunovského, s ktorým mal v 90. rokoch v Nitre aj spoločný ateliér. Slovami teoretika fotografie Václava Maceka sa tento proces autorovej profilácie dá charakterizovať tak, že: “jeho trend ku “fotografike” neznamená premenu fotografie na grafiku, neche utiecť od fotografie ku kresbe či grafike, ale dokazuje, že aj fotografia má také isté možnosti ako grafika či kresba. Nechce sa čomusi pripodobniť, ale obnažuje neznáme či málo známe dispozície média.”⁷ Kosmályho tvorba ale nemá nič spoločného so surrealistickým alebo imaginárnym, resp. fantazijným umením, ako sa domnieva V. Macek.⁸ Jeho autorská výpoveď je výsostne expresionistická, pretože autor kladie dôraz na zachytenie vlastných psychických stavov, ako dokladajú viaceré diela zachytávajúce Pohyb, Čas, Premeny alebo Mihnutie (myšlienky – pozn. autora). Na rozdiel od surrealistov nestvárňuje nadrealitu, ale reálne predmety práve expresívnym deformovaním vecí a osôb, či už v dielach Predmety, v ktorých sa hrá napr. so zobrazením mobilného telefónu, s Nočnými motýľmi alebo s Kúpajúcimi sa (ženami – pozn. autora). Náhodne vytvárané štruktúry diel tiež nesúvisia so surrealistickým psychickým automatizmom, pretože sú vytvárané technologicky už zmienenou pseudosolarizáciou, solarizáciou a izohélou, i keď aj tu niekedy dochádza k náhode. Oproti klasickej grafike zastúpenej napríklad už zmieneným Karolom Felixom sa Kosmálymu dokonca oveľa ľahšie, resp. technologicky oveľa menej pracne darí v jeho fotografiách zachytiť myšlienku umeleckého diela, rovnako ako svetelné efekty a infraštrukúry expresívne ladenej grafiky. Mnohé diela nakoniec ani nemajú veľa spoločného s klasickou fotografiou, ale ani grafikou, pretože sú jedinečnými výtvarnými dielami, ktoré sa už nedajú znova rovnako zreprodukovať.

        Gabriel Kosmály je Malý Veľký Muž,⁹ nielen svojím fyzickým zjavom, ale aj svojou tvorbou, ktorá na rozdiel od iných umeleckých fotografov, ktorí sa doteraz venovali abstraktnej fotografii, nie je pre neho len dočasným experimentom, skúmajúcim možnosti média fotografie, ale dlhodobým výtvarným programom, ktorý nemá ani na Slovensku ani vo svete adekvátnu paralelu. Alebo slovami jeho blízkeho priateľa a súputníka na poli výtvarného umenia Karola Felixa: “Tajomstvá a zložitosť autorovej techniky snáď ani nie sú podstatné, dôležitým je výsledok, ktorý je svojráznym obohatením fotografie ako súčasti výtvarného umenia”.
__________________________________________________
1. Hlaváč, Ľudovít: Dejiny fotografie. Bratislava 1987, s. 17.
2. Hlaváč, Ľudovít: Dejiny fotografie. Bratislava 1987, s. 25-26.
3. Horová, Anděla a kol.: Nová encyklopedie českého výtvarného umění. Praha 1995, s. 168-169.
4. Hlaváč, Ľudovít: Dejiny fotografie. Bratislava 1987, s. 403-404.
5. Hlaváč, Ľudovít: Dejiny fotografie. Bratislava 1987, s. 399-400.
6. Hlaváč, Ľudovít: Dejiny fotografie. Bratislava 1987, s. 416-417.
7. Macek, Václav: Fotografika. Kat. Výst. Bratislava 2001, nepag.
8. “Jeho akty strácajú telesnosť fotografickej reprodukcie a pripomínajú imaginárne surreaálne telá-tvary, ktoré sú zo sféry umenia, nie 
    reality.” Cit. podľa – Macek, Václav: Fotografika. Kat. Výst. Bratislava 1998, nepag.
9. Ide o rovnomenné dielo reprodukované na propagačných materiáloch k výstave. Zároveň je to narážka na známu knihu Thomasa Bergera 
   “Little Big Man”.

Slovník pojmov

Camera obscura
Dierková komora, predchodkyňa dnešného fotoaparátu. Pôvodne nemala objektív, ale cez malý otvor v prednej stene sa obraz pred ňou nachádzajúcich sa predmetov premietal na zadnú stenu. Takto vytvorený obraz bol neostrý, ale mal veľkú hĺbku ostrosti. Zmenšovaním otvoru sa dala ostrosť do určitej miery zlepšiť, ale ďalším zmenšovaním otvoru sa ostrosť začala opäť zhoršovať, v súlade so zákonmi šírenia sa svetla. S 39-40

Daguerrotypia
Prvý prakticky použiteľný fotografický postup, ktorý v roku 1837 objavil Louis J. M. Daguerre. Priamy pozitívny zrkadlový obraz na medenej platni scitlivenej vrstvou jodidu strieborného, vyvolaný ortuťovými parami. Daguerrotypia napriek tomu nebola predchodkyňou dnešných fotografických postupov.

Sabattièrov efekt
Armand Sabattière (1834 – 1910)
Čiastočné alebo úplné prevrátenie tónovej stupnice obrazu. Vzniká pri prerušení, vypraní, difúznom osvetlení a ďalšom vyvolávaní niektorej vrstvy. Príčina nie je jednoznačne známa. Vyvolávané striebro pravdepodobne zachytáva elektróny, čo spôsobuje, že na vyvolaných zrnách sa už netvoria ďalšie zárodky, a preto je druhý osvit neúčinný. Využíva sa v plagátovej tvorbe a pri navrhovaní knižných obalov. S 289

Solarizácia
Vznik prevrátenej stupnice tónov obrazu pri 10⁴ až 10⁶ násobku prahovej expozície, keď ďalšie zvyšovanie expozície znižuje hustotu. Solarizáciu vyvoláva najmä obraz slnka a svetelných zdrojov. Počas solarizácie množstvo uvoľneného striebra na povrchu zŕn klesá a v ich vnútri vzrastá. Príčinou solarizácie je premena povrchového striebra späť na halogenid striebra vplyvom uvoľnených halogénových atómov, alebo pokles aktivity priveľkých povrchových zárodkov. S 305

Izohélia
Fotografický postup na báze oddeľovania tónov, pri ktorom sa získa obraz bez jemných prechodov, zostavený len z niekoľkých tónov. Pôsobí intenzívnym, plastickým maliarskym efektom. Z pôvodného negatívu sa zhotoví diapozitív a z neho na transparentný materiál s tvrdou gradáciou rôzne husté negatívy, ktoré obsahujú rozličné tóny od vrcholových bodových svetiel až po hlboké tiene. Ich prekopírovaním na seba dostaneme hotový obraz. S.158

Použitá literatúra:
Morvay, György a kol.: Fotolexikon. Bratislava 1988

- - -