Mystérium bytia a vzťah človeka k prírode predstavujú dve základné idey tvorby K. Ondreičku. Mystérium bytia je u autora späté s motívom ženy, ktorá “mala pre neho istú posvätnosť, bola symbolom človeka, ľudstva a života zároveň”¹, čo možno vidieť v grafikách Život I, II, III (1995-1996, lept, akvatinta, mezzotinta, suchá ihla).

        Jarné mystérium, ako znie rovnomenný názov Ondreičkovho grafického listu z roku 1984 (lept, mezzotinta, akvatinta, suchá ihla), zosobňuje práve takéto tajomstvo večného kolobehu života a smrti. S príchodom jari sa už od neolitu spájali rôzne predstavy, povery a symboly. Deň jarnej rovnodennosti bol špecifický tým, že deň sa vyrovnal s nocou, a v tento deň svetlo “získalo prevahu” nad nocou, čo bol významový symbol pre získanie nadvlády dobra nad zlom, života nad smrťou. Bol to deň víťazstva bohyne jari, ako symbolu znovuzrodenia a života nad silou temnôt – smrťou.

        Ročné obdobia, najmä príchod jari, zohrávali dôležitú úlohu v mytológiách prvých roľníckych civilizácií. Život kultúrnych plodín bol pripodobňovaný k životu človeka a bol opradený rôznymi posvätnými tajomstvami, reflektovanými aj súdobými náboženskými systémami. “Prirovnanie ľudského života k rastlinnému sa vyjadruje obrazmi a metaforami vypožičanými z rastlinnej drámy (život je ako poľný kvet atď.). Táto metaforika živila poéziu a filozofické myslenie celé tisícročia a ostáva “pravdivá” aj pre súčasného človeka.”² V mladšej dobe kamennej – neolite, kedy došlo k udomácneniu rastlín, zohrávala kľúčovú úlohu žena, pretože úrodnosť pôdy bola prirovnávaná k ženskej plodnosti. Žena sa tak stala strážkyňou tajomstva, pretože vládla vzniku života, obžive a smrti. Hlavné božstvo Matka Zem súviselo práve s cyklickou obnovou prírody. Bohyňa Matka bola symbolom úrodnosti pôdy a vegetačných cyklov rastlinstva, ich opakovaného vzniku a zániku.³ Zrejme už do neolitu siaha zrod smrteľného mladého boha, manžela alebo syna Veľkej Matky, známeho z anatolských neolitických lokalít Çatal Hüyük, objavujúceho sa aj v neskorších civilizáciách, napr. summerský boh Dumuzi, ktorý sídlil v podsvetí a zosobňoval cyklický život rastlín, na jar vstával z podsvetia a na jeseň sa do neho vracal.⁴ Aj egyptský boh Osiris (Usire) bol symbolom zdroja plodnosti a rastu, pretože bol zavraždený bohom Sethom a znovu vzkriesený bohom Hórom.⁵ Tieto archaické náboženské systémy sa uplatnili aj v gréckej mytológii v eleusínskych mystériách dvakrát vzkrieseného boha Dionýza. Bakchanálie boli slávené v marci až apríli a boli sviatkami plodnosti.

        Sviatky rovnodennosti teda siahajú až do prehistorických čias a boli prevzaté aj kresťanstvom, ktoré prebralo mnohé predchádzajúce pohanské zvyky a využilo ich na vlastné religiózne ciele. Medzi najvýznamnejšie z nich patria oslavy Zvestovania narodenia Krista Panne Márii, ktoré v stredoveku súviseli so začatím jarných poľnohospodárskych prác a oslavy najvýznamnejšieho kresťanského sviatku – Veľkej Noci, ako symbolu rituálnej smrti za účelom zmŕtvychvstania a večného života. Už starí Rimania prevzali z Blízkeho Východu kult bohyne plodnosti Kybelly, ktorá bola nazývaná aj “Veľká Matka”, alebo “Matka Bohov” a bola považovaná za pôvodkyňu všetkého na svete: zvierat, ľudí aj bohov. Zamilovala sa do krásneho mladého pastiera Attisa, ktorý sa údajne narodil žene – panne. Attis sa sám zbavil mužsta a následkom toho zomrel. Kybella ho vzkriesila a podľa jednej tradície premenila na borovicu, podľa inej ho premenila na boha, ktorý sa stal súčasťou jej vlastného kultu. Toto vzkriesenie sa udialo práve v čase jarnej rovnodennosti.⁶ Aj v našom folklóre sa zachovali pohanské rituály súvisiace so sviatkami jari. Ide o vynášanie Moreny, mytologickej postavy starých Slovanov. Jej rituálna smrť hodením do vody mala zabezpečiť to, aby zima uvolnila miesto prichádzajúcej jari a zaistila tak obnovu ročného vegetačného cyklu.⁷

        Prvý jarný deň – rovnodennosť (angl. equinox) sa naučili ľudia určovať už v mladšej dobe kamennej. Tento deň bol dôležitý pre poľnohospodársky spôsob života, pre stanovenie termínu výsadby kultúrnych rastlín, na ktorom závisel osud celej populácie. Z tohto dôvodu boli konštruované prvé astronomické observatóriá. Jednalo sa o typ lunárno-solárneho kalendára. Bolo to kruhové opevnenie, tzv. rondel, obkolesené priekopami a palisádami so štyrmi bránami, umožňujúce “prvým astronómom” exaktne vymedziť na základe polohy vysokého a nízkeho mesiaca termín príchodu jari. Na Slovensku sa takéto roľnícke observatóriá podobné svetoznámemu megalitickému komplexu Stonehenge v Anglicku nachádzajú napr. v Bučanoch pri Trnave, Žlkovciach alebo v Svodíne.⁸

        Motívy jari a iných ročných období samozrejme nie sú jedinými v tvorbe K. Ondreičku. Najlepšie však odrážajú autorov vzťah k prírode a prírodným živlom, napr. Steblá (1980, lept), Krajina s dvomi kameňmi (1990, lept, akvatinta, mezzotinta) alebo Kytica (1994-1995, lept, akvatinta, mezzotinta). Autor sám sa nikdy netajil tým, ako bol ovplyvnený prírodným prostredím okolia Čachtíc, kde vyrastal,¹⁰ čo je zároveň blízke jeho učiteľovi A. Brunovskému, ktorý využíval vo svojej tvorbe motívy prírody z rodného Záhoria. Karol Ondreička je jedným z najstarších a najvýznamnejších odchovancov grafickej špeciálky Albína Brunovského na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1968 – 1974), ktorú absolvoval diplomovou prácu ilustrovaním bibliofílie M. Válka “Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať”. Albín Brunovský svojim žiakom často zdôrazňoval, aká je dôležitá literatúra pre výtvarné umenie, čo vyplývalo aj zo zamerania Brunovského oddelenia ilustrácie a knižnej tvorby na VŠVU. Ondreička mal k literatúre oveľa bližšie ako ostatní študenti tým, že pred tým absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre (1962 – 1966), odbor slovenčina – ruština. Možno vďaka A. Brunovskému mal možnosť sa zoznámiť s básnikmi trnavskej skupiny J. Ondrušom, Ľ. Feldekom, V. Mihálikom, ktorých diela ilustroval. Takto sprostredkovane mal možnosť sa oboznámiť aj s manifestom trnavskej skupiny, búrajúcim hranice medzi detskou literatúrou a literatúrou pre dospelých, ktorý v ilustrátorskej tvorbe aplikoval A. Brunovský.¹¹ Ilustrátorská tvorba K. Ondreičku zároveň patrí k neoddeliteľnej súčasti jeho diela. Ilustroval okolo 200 knižných titulov a možno práve ilustrovanie poézie, najmä súboru básní M. Rúfusa¹² ho ovplyvnilo k lyrickému videniu sveta, ktoré preniesol aj do svojej voľnej grafiky a maľby.

Mgr. Viera Radziwill Anoškinová
Mgr. Martin Vančo, PhD.