“Odkazujem vás na veľkú kroniku pantagruelovskú, kde môžete poznať Gargantuov rodokmeň a jeho starobylosť. Tam sa obšírnejšie dozviete, ako sa na tomto svete zrodili obri a ako z týchto obrov v priamej línii povstal Gargantua, otec Pantagruelov...”¹ Takto začína 1. kniha, pôvodne napísaná ako druhá, najväčšej renesančnej výpravnej prózy francúzskeho humanistu Françoisa Rabelaisa (1494 – 9. 4. 1553), ktorú v roku 1997 ilustroval pantagruelovec Miroslav Knap, pretože pantagruelovcom sa môže stať len ten, kto pije koľko sa mu ráči a číta pritom o strašne hrdinských činoch obra Pantagruela, kráľa Dipsódov.²

Pantagruelovská kronika, kde je podrobne opísaný starobylý Pantagruelov rodokmeň, bola objavená Jeanom Audeauom vo fľaši v bronzovej hrobke pri čistení kanálov pri dedinke Narsay okolo roku 1532.³ Rodokmeň bol napísaný etruským písmom a podarilo sa ho preložiť F. Rabelaisovi podľa Aristotelovho návodu za veľkej pomoci okuliarov. Preto v roku 1533 Rabelais vydáva Pantagruéline Prognostication⁴ knižne a následne aj prvé dva diely románovej epopeje Gargantua et Pantagruel: Les Horribles et épouvantables faits et prouesses du trés renommé Pantagruel, roi des Dipsodes, fils du grand géant⁵ Gargantua a La Vie trés horrifique du grand Gargantua, pére de Pantagruel.⁶ Tieto dve diela hneď po svojom vydaní vyvolali vlnu kritiky zo strany cirkvi a v roku 1542 boli dané sorbonskými teológmi na listinu cirkvou zakázaných kníh. Nie sa čomu čudovať, pretože Rabelais na jednej strane zosmiešňoval vzdelanosť sorbonských scholastikov “...múdrosť je len prázdnym táraním, ktoré mrzačí dobré a ušľachtilé duše a kazí celý kvet mladosti,”⁷ a obmedzenosť a zhýralosť skorumpovaných cirkevných potentátov “...(mnísi) sa živia výkalmi tohto sveta, totiž hriechmi, a že ich ako hovnožrútov zaháňajú do skrýší, ktorými sú kláštory a opátstva, oddelené od verejného obcovania s ľuďmi, tak ako záchody v domoch.”⁸ Rabelais sa však nedal odradiť a pokračoval vo svojom diele. Tretiu knihu Tiers Livre dokončil v roku 1546 a v roku 1552 štvrtú knihu Quart Livre, ktoré boli cirkvou hneď odsúdené a zakázané. Posledný, piaty diel epopeje Cinquiéme livre vychádza až po Rabelaisovej smrti a jej autorstvo je niekedy spochybňované.⁹

Ako už bolo naznačené vyššie, renesančný román Gargantua a Pantagruel je históriou kráľovského rodu obrov, konzervatívneho otca Grandgousiera, slobodomyseľného syna Gargantuu a renesančného vnuka Pantagruela, v ktorej Rabelais paroduje rytierske romány. Drsným humorom a vulgarizmami satiricky komentuje bežný ľudský život, cirkev a mníchov, nakoľko sám Rabelais bol pôvodne členom františkánskeho, neskôr benediktínskeho rádu, z ktorých dobrovoľne vystúpil.

Vzťah výtvarného umenia a literatúry má v oblasti slovenskej grafiky špecifické postavenie. Na jednej strane je to dielo Albína Brunovského 60. rokov, ktoré bolo silne ovplyvnené básnikmi Trnavskej skupiny, na druhej strane je to široká plejáda Brunovského žiakov alebo jeho súputníkov, ktorí sa vo svojej tvorbe, snáď na základe Brunovského vzoru, voľne inšpirovali niektorými významnými dielami svetovej literatúry. Napríklad sám Brunovský vyhotovil na prelome 80. – 90. rokov cyklus grafík Labyrint sveta a raj srdca voľne inšpirovaný dielom Jána Ámosa Komenského,¹⁰ Emil Sedlák od 80. rokov programovo pracuje na dielach s tematikou Lautréamontových Spevov Maldororových,¹¹ Peter Kľúčik voľne čerpá z Knihy imaginárnych bytostí od Jorge Luis Borgesa¹² alebo Dušan Polakovič z viacerých cestopisných kníh Geralda Durrella.¹³

Iným príkladom vzťahu výtvarného umenia a literatúry je, keď sa umelec inšpiruje literárnym dielom pri jeho ilustrovaní, z čoho vychádza viacero umelcov-ilustrátorov. Napríklad grafické dielo Vladimíra Gažoviča ovplyvnilo ilustrovanie Ovídiovho diela Metamorfózy,¹⁴ Dušana Kállaya ilustrovanie Carrollovej Alice v krajine zázrakov¹⁵ a nakoniec aj tvorba Miroslava Knapa môže byť podmienená ilustrovaním bibliofílie Françoisa Rabelaisa Gargantua a Pantagruel, ktorá bola jeho diplomovou prácou na Oddelení voľnej grafiky a ilustrácie VŠVU u prof. D. Kállaya.

Samozrejme možno namietnuť, že Knapova tvorba nemusí byť s Rabelaisovým dielom v žiadnom priamom vzťahu nakoľko fantazijný alebo magický realizmus má v slovenskej grafike takmer polstoročnú tradíciu. Na druhej strane možno tu stanovenú premisu dokázať ikonografickým rozborom Knapovho obrazu Hlava X z roku 2003, publikovaného na propagačných materiáloch k výstave. Na obraze je zobrazená hlava fúzatého človeka/obra, v ktorého pootvorených ústach a pravom oku možno sledovať akýchsi malých človiečikov. Takto sa obraz môže javiť bežnému pozorovateľovi a na otázku, čo tí ľudia robia v obrovej papuli si musí odpoveď nájsť každý sám. Ak si však čitateľ zoberie ako textový prameň na analýzu obrazu román Gargantua a Pantagruel, tak vysvetlenie môže nájsť v prvej knihe v kapitole 38 “Ako Gargantua zjedol v šaláte šiestich pútnikov.” Raz, keď Gargantua dostal chuť na šalát, šiel si ho natrhať do záhrady, kde sa zo strachu pred nepriateľmi schovali pod kapustu a šalát šiesti pútnici zo Saint-Sebastianu, nakoľko v kráľovstve bola vojna. S hlávkami šalátu Gargantua prehltol aj ustráchaných pútnikov, ktorí sa od strachu zabudli ozvať. “Takto prehltnutí pútnici sa stiahli z dosahu jeho zubov, mysliac si, že ich uvrhli do najhlbšej temnice väzenia, a keď si Gargantua statočne glgol, mysleli si, že sa mu v ústach utopia a prúd vína ich takmer strhol do priepasti jeho žalúdka; jednako len hopkajúc na pútnických paliciach, ako to robia pútnici na Mont-Saint-Michel, dostali sa až na okraj zubov.”¹⁶ Celý príbeh končí tým, že jeden z pútnikov omylom pichol palicou do Gargantuovho deravého zuba, čo mu spôsobilo šialenú bolesť a on šparcháčom povyberal z úst všetkých pútnikov, ktorí sa rozutekali do viníc. Podľa M. Knapa sa najodvážnejší pútnici vybrali hľadať núdzový východ z tejto temnice väzenia, pričom zablúdili aj do pravého Gargantuovho oka, ako je vidieť na obraze. O tom síce Rabelais nepíše, ale keďže spisovateľ nepísal ani o iných dôležitých veciach, ktoré nechal na fantáziu čitateľa, nie je to vylúčené.

Knapova inšpirácia dielom F. Rabelaisa ale neznamená, že ide o púhu ilustráciu textu, ale podobne ako v prípade V. Gažoviča alebo D. Kállaya, ide o legitímny umelecký program, ktorý je len voľne textom inšpirovaný. Pantagruelovská línia Knapovej tvorby teda nespočíva len v satirickosti autorových grafík, karikatúre rôznych ľudských neduhov ako je pijanstvo, obžerstvo a pod., čím je blízky tvorbe D. Polakoviča, ale predovšetkým v samotnom formálnom výraze. Centrálnym figurálnym motívom je tu totiž “obor”, doplnený o množstvo renesančných a rozprávkových postavičiek alchymistov, čarodejníc, rytierov, anjelov, drakov a pod. a rôznych iných fantastických tvorov zasadených do neskorostredovekého rámca, takže výsledné umelcove diela môžu pripomínať práce maliarov severskej renesancie, napr. Hieronyma Boscha.¹⁷ Práve vďaka svojej pantagruelovskej orientácii je M. Knap laureátom ceny Lea Winklera, ktorú získal na súťaži “Till Eulenspiegel” v belgickom Damme.¹⁸ Till Eulenspiegel, blázon a šibal, je hlavným hrdinom literatúry dolnonemeckej renesancie¹⁹ a Knap túto tematiku rozvinul aj v exlibrise Gilberta Wandermoera.²⁰

Pantagruelovská kronika Miroslava Knapa teda stvárňuje fantazijný svet obrov, ľudí a zvieracích príšer alebo ako to výstižne charakterizoval Luc Van Den Briele “Z hlavy (umelca, pozn. aut.) vychádza svet plný fantázie, zaznieva hlasný smiech. Na onom smiechu lipne niekoľko maliarov, spomínajúcich na F. Rabelaisa.”²¹

Mgr. Martin Vančo, PhD.