Výstavný projekt mladého Svätopluka Mikytu (nar. 1973, Čadca) v galérii Artotéka s lišiackym názvom “DoMa je doMa” (kde na pozvánke písmená M v názve vychádzajú z loga McDonald´s, čo nesú na ramenách svoj dvojkríž) ponúka jeho aktuálnu tvorbu z posledných rokov 2004-2005.

        Výstava prezentuje hromadenie a prekrývanie symbolických a ideologických znakov, emblémov a znamení. Dokladá základné vzorce Mikytovho súčasného programu: množinu znakov v novom obsadení, hľadanie osobného kľúča k svojej identite, jeho príslušnosť k národu, príklon k tradícii a pod. Výstava je skôr testovaním osvedčených znakov v novom vizuálnom poli, narážaním starých znakových štruktúr a nových trendových značiek, ktoré odkazujú k mocenským pozíciám. Nastoľuje istý retro-jazyk a prácu so znakmi, ktoré svojsky reflektujú národnú príslušnosť a vlastnú “mýtotvorbu”.

        Autor prináša staronové znakové registre, národné a vlastné relikvie, zbojnícky sa s nimi pohráva. Ide o sériu kresieb tušom (2004-2005), kde sa predstavujú neobvyklé erby - podivné aristokratické zostavy plebejského Slovenska. Na scéne sa objavujú klobúky, valašky, zemiaky, kosy, kosáky, pšenice či šípy, uvité do spletitých znakových vencov. Tie vytvárajú novú znakovú architektúru národa, jeho kultúrnu znakovú pamäť. Ďalšiu polohu v Mikytovej kresbe tvoria početné naratívne príbehy, postavené obyčajne na vykreslení súčasného Slovenska vo feudálno-konzumnej, vrchárskej základine s mnohými mocenskými hrami.

        V druhom slede autor rozpracúva sériu kombinovaných kresieb, založených na kolážovom prekrývaní významov aj techník. Autor s obľubou používa staré čiernobiele reprodukcie, kresebné vstupy, zatieranie písma, nové geometrické rámovanie, dokonca preškrabávanie sklenených podnosov a pod. Za dôležité pokladáme aj radenie, či zoskupenie jednotlivých diel do osobitých kolekcií a inštalácií, čím sa vytvára nové vrstvenie, umocnené prerozprávaním príhod a dejov. Ide o individuálne prekresľovanie minulosti a súčasnosti v odlišnom kontexte, ich obnovené “Varianty” s istým mocenským apelom – manipulovanie na obraze ale aj s ním (ako s nami mocní nacvičovali svoje obrady, tance, či  spartakiádne cviky). Ich celkové vyznenie však zostáva nejednoznačné.

        Dominik Tatarka raz napísal, že “národ sa deje v reči”. V tejto súvislosti je možné dodať, že “národ sa deje v reči znakov”, veď jazyk a obraz tvoria vyspelé znakové systémy, ktoré kodifikujú naše symbolické formy, koridory myslenia aj kultúrny archív znakov. Otázne zostáva prečo príslušník mladej generácie, odchovaný možno už Macintoshom a McDonaldom volí práve tieto zdedené znaky a osvedčené figuratívne tvary? Je to predovšetkým jeho silná osobná skúsenosť pohybovania sa v širšom stredoeurópskom rámci (Nemecko, Česko, Slovensko), ktorá ho privádza k voľbe týchto znakov, alebo je to väčšia celková potreba niekde zakotviť, pridružiť sa k vlastnej komunite a jej vzorcom a ornamentom v relativizovanom globálnom svete s narastajúcou “eróziou” identity? Všeobecne čím to je, že sa veľmi rýchlo a ochotne identifikujeme so značkou kozmetiky, logom tenisiek, farbami futbalového klubu, s idolmi filmu, hudby, či hokeja, čo nosíme na sebe (na svojich tričkách) a na druhej strane sa čoraz ťažšie identifikujeme so znakmi a symbolmi, čo nosíme v sebe ( tie zaštepené, vynosené, zdedené kultúrne “gény”), s ktorými sme vyrástli ako zemiaky “na otcovej roli”. Nie sme to my: povestní krumpelníci, grulníci, bandurkáči, kartoflíci a zemiakohryzi, čo bezradne postávajú na Mikytových obrazoch a sledujú prílev inde narodených slov, obrazov a znakov? Nie sme to my, tí malí bačovia, čo stoja zaskočení uprostred krajiny tatranských štítov, krajiny Mc Donaldovských vrchov, či uprostred pustej “Zničenej krajiny” s bilboardami na horizonte? Akými hviezdami a krížmi sme ukrižovaní? Svojou tradíciou, koreňmi, krajinou, či našou malosťou? Sme ohromení, či ochromení vlastnou tradíciou? Koľko ramien má mať pravý kríž a koľko hviezdičiek určuje ich správny počet na zástave národnej hrdosti? Ako to celé (ro)zmnožovanie znakov a symbolov prepísať do výtvarnej reči a vyhnúť sa pritom ilustratívnosti, či nechcenej paródii?

Vladimír Beskid