Environment – Maľba

K výstave Jána Triašku: Maľba – Obraz – Implantát
(Galéria Občianskeho Združenia Artotéka)

      Tvorba Jána Triašku je nezaraditeľná. Táto jednoduchá veta, ktorá sa pomerne často objavuje v teoretických profiloch mnohých autorov, je u tohto umelca skutočne naplnená do posledného písmena. Práve nezaraditeľnosť, zámerné prehliadanie a prekračovanie rôznych “deliacich” čiar, sú významné vlastnosti, ktoré formujú charakter väčšiny jeho diel. Aj rekapitulácia jeho nedávnych aktivít, ako bola účasť na výstave Prievan - bilancujúcej prehliadky súčasnej maľby, výstava Izmus, projekt postavený na manipulovaných fotografiách, či multimediálny projekt zaradený na výstavu v Mobile studios v Bratislave je dôkazom neukotvenosti v konkrétnom médiu a žánri.¹ Je zrejmé, že Triaška sa nechce definovať ani ako maliar, ani ako fotograf a ani ako videoumelec. Jeho miesto je niekde “medzi” týmito médiami. V pravom slova zmysle.

      Listujúc Triaškovým portfóliom sa dá rekonštruovať nielen cesta, ktorou postupoval, ale dajú sa aj odčítať mechanizmy a zdroje jeho myslenia. V roku 1999 prestúpil z Akadémie v Novom Sade na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, na Katedru maľby profesora Jána Bergera. Táto katedra je známa svojou obhajobou maľby, a najmä jej modernistických zásad. Triaška sa na novej pôde predstavil sériou kresieb Vlys (1999), dlhých 250 cm a širokých 50 cm, kde kresba opakujúcej sa hlavy je nielen klasicky kreslená, ale aj vyškrabávaná do vytvorených farebných vrstiev (napr. kávou).² V nasledujúcich dvoch rokoch, to boli dva projekty, ktoré navonok možno ani tak vzájomne nesúvisia, ale v svetle súčasnej Triaškovej tvorby, patria k dôležitým udalostiam stojacim pri formovaní jeho tvorby. Najprv to bol Priestor (2000), postavený na ilúzii prenikania dvoch obytných priestorov v jeden. V podstate jednoduchý princíp, založený na premietaní diapozitívov rôznych predmetov nasnímaných v jednom priestore tak, aby v hostiteľskom - v tom reálnom, vyzneli ako nápaditá vizuálna hra. Maliarska séria Katarakta (2001) je navonok abstraktná maľba, ale autor tu po prvý krát použil svetlo (reflektor s farebným svetlom), ako manipulujúci efekt vytvárajúci zvláštnu a zneisťujúcu ilúziu, na ploche maľovaného obrazu. Pracovné postupy ako prekrývanie, kombinovanie a mixovanie, vlastné spomenutým dielam, sa postupne stali určujúcimi princípmi nasledujúcej Triaškovej tvorby.³

      Vysokú školu výtvarných umení absolvoval magisterskou prácou Epileptický králik (2003). Je postavený už ako intermediálny projekt, kde na obraz 230x300 cm dataprojektorom premieta celoplošnú počítačovú animáciu.⁴ Túto počítačovú animáciu nazval implantátom v médiu maľby, ktorý práve komunikáciou a prelínaním s ňou dotvára obsah a formu diela.⁵

      Princíp “implantátov” však nie je nový, ale bol doteraz spájaný skôr s dejinami videoumenia a iných médií. Wolf Vostel už koncom päťdesiatych rokov včlenil do svojich dekoláží blikajúce televízne obrazovky a Nam June Paik integroval televízory a videotechnológie do konštruovaných skulptúr. A vôbec, avantgardné umenie bolo vždy otvorené rôznym technickým vynálezom. Svetlo a pohyb sa využívali v kinetických a v svetelných objektoch a samozrejme v dielach prekračujúcich klasické umelecké druhy smerom k multimediálnym prejavom (asambláže, environmenty, akčné umenie). Na Slovensku rozptýlené stopy vedú napríklad k dielu Stana Filka, ktorý vo svojich raných environmentoch miešal pop–art, konceptuálne, akčné umenie s videoprojekciami, alebo k maľbám Daniela Fishera, ktorý ich podrobuje a vystavuje rôznym intermediálnym vzťahom.

      Posledné dva roky si Ján Triaška naplno užíva výhod intermediálneho umelca a nezväzuje sa problematikou len jedného média. V množstve rôznych aktivít sa naďalej objavuje predchádzajúca téma “vsuvky” – implantátu, nateraz reprezentovaná cyklami Green screen (2004-2006). Veľkorozmerná, viac menej abstraktná maľba sa stane opäť priestorom pre počítačovú animáciu, ale tentokrát už ide o “hru” zjavujúcich sa a miznúcich postáv, zobrazených v typickom piktograme človeka.⁶ Ako paralela vzniká cyklus malieb Headless, ktoré sú “len” maľovanými obrazmi, s identickou témou objavujúcou sa v intermediálnom Green Screen.⁷ Maľby na prvý pohľad budia zdanie, že autorovi šlo predovšetkým o hru abstraktných farebných plôch. Až v druhom pláne, ako votrelci v abstraktnom príbehu maľby, sa vynárajú postavičky, ktoré rozohrávajú svoj vlastný príbeh naznačený v čitateľných gestách týchto figurálnych znakov.

      Výstava Maľba-Obraz-Implantát (Galéria Občianskeho Združenia Artotéka) je inventúrou predchádzajúceho trojročného programu. Päť veľkorozmerných malieb (230x300cm) na jednej strane a päť počítačových animácií na strane druhej. Takže zo stretnutia MAĽBY A IMPLANTÁTU vznikne OBRAZ. Na jeho ploche sa odohráva finále celého projektu. V maľbách autor ponúka bohatú škálu výrazu od formálnych hier farby a tvarov, až po figurálne kompozície preplnené hravými, alebo naopak depresívnymi príbehmi. Každá počítačová animácia vychádza z povahy tej maľby, ktorej prináleží. Niekde je to len “posun obrazu” ako očný klam, niekde dômyselná figurálna animácia rozohrávajúca divadelné predstavenie. A čo je vlastne Triaškovým zámerom? Určite zotrieť hranice medzi klasickými a novými médiami, pretože sa rozhodol NEVIDIEŤ rozdiely medzi “snímaním” reality klasickou metódou a digitálnou technológiou. Média postavil do hry, kde už nevystupujú proti sebe, ale skôr hrajú hru toho druhého.

      Jednoducho ČARUJE.

Beata Jablonská