“Psychická improvizácia” je základným pojmom, ktorým narábajú všetky podoby a formy povojnového abstraktného umenia. Je to štýl, ktorý, ako mnohé iné, bol po svojom vzniku akceptovaný len veľmi úzkym okruhom spoločnosti. Aj v tomto možno vidieť rozdiel medzi niečím novým a už zažitým a akceptovaným. Po polstoročí vývinu abstraktného umenia sme dnes svedkami, že iné umelecké výpovede, ktoré hoci aj znamenajú svojím spôsobom návrat k realite, alebo ku skutočnosti, sú prijímané s odstupom /alebo vôbec nie/, pričom rôzne podoby abstrakcie sa už tak udomácnili, že ich bez problémov prijíma aj širšie publikum.
         Pre umelca to môže byť pozitívna správa, pretože môže svojím spôsobom rátať, že jeho tvorba nájde u publika odozvu. Tvorba Gabriely Prokšovej patrí k tomu druhu tvorby, ktorý diváka zaujme. Napriek tomu, že nehrá s divákom hru na sofistikované významy zašifrované do komplikovaného predmetného sveta. Jej pohľad je jasný a do istej miery aj jednoznačný. Spolieha sa na farbu, na jej schopnosti vyjadriť a tlmočiť všetko, čo autorka cíti k životu a okolitému svetu. Abstraktné umenie, lyrická abstrakcia a informel boli jej základným zdrojom maliarskych poučení. Využíva všetky metódy a postupy abstraktnej maľby, najmä prácu s farbou a štetcom, pričom zostáva na stále pôde maľby a nezaujíma sa o informelové materiálové štruktúrne možnosti. Z tejto techniky vie vyťažiť pre svoj zámer maximum. Farbu vníma ako transparentné médium, ktoré kladie na plátno často v lazúrnych vrstvách. Niekedy tým docieľuje priestorové efekty. Inak sa sústreďuje na jednofarebné pozadie, na ktorom rozvíja uvoľnené maliarske kreácie. Dôležitú úlohu ma v procese tvorby usmerňovaná náhoda a improvizácia. V štruktúrovaní obrazu využíva najmä stekanie naplavovanej farby, čo vytvára svet nových prírodných útvarov, podmorskej flóry, alebo pohľad cez mikroskop. V makrosvete foriem stráca akékoľvek reálno svoje kontúry a otvára sa svet dovnútra, do nepoznaného. V konečnom dôsledku je obraz snovou efemérnou a neuchopiteľnou vidinou. Obrazy Gabriely Prokšovej, odpútané od bežnej reality vedú diváka za hranice všednosti. Nehľadajme v nich preto stopy konkrétnych vecí – predmetov, figúr – i keď je pravdepodobné, že v pozadí ich vzniku sú konkrétne zážitky autorky, pretože v prvom rade ide o poetický svet farieb, ktoré môžu vyvoláva takmer akustické vnemy. Farby teplé, alebo chladnejšie, kombinácie kontrastných alebo doplnkových farieb, škvrny, alebo línie či gestá, to všetko sú maliarske prostriedky zodpovedajúce maliarkinmu stavu mysle a duše, ktoré vzbudzujú aj u vnímavého diváka pozitívne citové reakcie.

Eva Trojanová

      Juraj Dolán aj maľuje a maľuje dosť veľa. Napriek tomu by som ho nenazvala maliarom, pretože ťažiskom jeho tvorby sú multimediálne projekty i performance. Ich súčasťou však bývajú aj obrazy. Dnes prezentuje v malej ukážke len túto jednu časť svojej tvorby, ktorá akoby bez toho ostatného kontextu ani nebola úplná. A predsa vypovedá o tých základných a podstatných otázkach umelcovej tvorby.
      Nedávno, v novembri minulého roku mal výstavu pod názvom EUFóRIA, kde prezentoval aj novú podobu svojej ústrednej idey boja pozitívnych a negatívnych síl, boja dobra so zlom. Prišiel s jednoduchou a jasnou alegóriou šachovej hry, zápolenia čiernej a bielej, ktorú situoval na mäsiarskom stole. Inštaláciu dotvárali monumentálne obrazy so základnou schémou šachovnice. Túto myšlienku nerovnomerného zápolenia pod nátlakom sily rozvíja aj v ďalších obrazových cykloch. Korektná súťaž šachovej hry sa v Dolánovom podaní mení na prienik deštrukčných temných síl, ktoré často svojou brutalitou ovládajú pole. Šachovnicové polia obrazov sú zdevastované cudzími zásahmi, hra dávno stratila svoje pravidlá, ktoré dnes určujú víťazi. V nedávnej minulosti, v období povinnej angažovanosti sme túžili po tzv. nezávislom umení a navyše sme sa domnievali, že angažovanosť je vari prežitý pojem. Tvorba mnohých umelcov dnes doma i vo svete a nielen Juraja Dolána či Jozefa Jankoviča hovorí inou rečou. Hovorí o tom, že problémy človeka a sveta v ktorom žije nie sú a nemôžu byť umeniu cudzie.
      Tvorba Juraja Dolána je rôznorodá a variabilná. Autor objavuje stále nové možnosti stvárnenia svojich zámerov, často sa vracia k svojim starším prácam ktorých podnety použije v novom vizuálnom kontexte. Dalo by sa povedať, že si vypožičiava sám zo seba, aby aktualizoval svoju myšlienkovú koncepciu. Ústredné ťažisko jeho tvorby však zostáva vzácne kontinuálne. Neodbočuje do nepodstatných a malicherných problémov. V jeho tvorbe sa odvíja dialóg, jasne formulovaný a bez príkras, o podstatných otázkach života na tejto zemi o brutálnom využívaní a zneužívaní prírodného bohatstva, ľudskej energie i ľudského umu proti ľudstvu samému. To čo vo verbálnej rovine môže znieť pateticky, v tvorbe Juraja Dolána pôsobí nielen varujúco, ale aj ako výzva k očistnému procesu ľudského konania a jeho naplneniu novým zmyslom.

Eva Trojanová