Línia je spojnica medzi okom diváka a umeleckým dielom, na ktoré sa díva.

      Krivka je cesta, ktorou prechádza vnem obrazu v ľudskej mysli. Čiara je jeden zo základných výtvarných vyjadrovacích prostriedkov – rytím do rôznych materiálov stojí na prvopočiatku ľudských dejín. Svojou jednoduchosťou a univerzálnosťou sama tvorí hranicu, rozdeľujúc svet poznania na geometriu a umenie. Zjavuje sa v jednoduchom znaku, v siluete, v dekore. Línia zosobnená v renesančnej kresbe pomohla odhaliť obrys horizontu a silu úbežníka, a tak ovládnuť efekty perspektívneho pohľadu. Znovuzrodila sa na konci storočia v prísnej strohosti viedenskej secesie, v mäkkom a tvárnom štýle budapeštianskych umelcov alebo v elegantnom a podmanivom spriadaní slučiek Alfonza Muchu či Francúzov, v živelnom tvarovaní nepoddajných materiálov Španiela Gaudího.

      Príbeh línií a kriviek ešte neskončil...

      Zámer kurátora výstavy sa za ideálnych podmienok javí ako priamka spájajúca jeho predstavu s konečným uskutočnením toho, čo zamýšľal. Za bežných podmienok vzniká však krivka, ktorá kľučkuje medzi okolnosťami, kým v konečnej fáze nedorazí k realite. V prípade spoločnej výstavy Slovenky Ivety Bencovej a Nemca Thea Nolla tými kľúčovými okolnosťami boli diela samotné. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že sú veľmi rôznorodé, predsa stoja na spoločných základoch. Obaja umelci pracujú s líniou, no tá nie je cieľom, iba prostriedkom na dosiahnutie želaného efektu. Kým u Bencovej rovné línie členia plochu veľkorozmerných plátien na obdĺžniky a štvorce, na komorných formátoch jej nemeckého kolegu ide o hru s farebnou hmotou. Pomocou zatvrdnutých štetcov ju stiera tak, že vznikajú krivky pripomínajúce obrysy rastlín alebo žilnatinu ich listov. Za kompozíciami Ivety Bencovej cítiť spomienky na architektúru s vyblednutými omietkami kde-tu oživenými mozaikou vyskladanou z malých farebných kamienkov, spomienky na okná s farebnými vitrážami, na dekoratívne kované zábradlia. Práce Thea Nolla svojou technikou zas pripomínajú emaily. Nedá sa prehliadnuť starostlivosť akou sa snažil vtlačiť svojim obrazom punc majstrovskej rukodielnej práce, ako keby išlo o šperky.

      Spojenie diel Ivety Bencovej a Thea Nolla nie je výsledkom čírej náhody – hoci niektoré veci, ktoré predchádzali tejto výstave, sa naozaj nedali predpokladať. Hlavným motívom bolo rozhodnutie priznať sa k presvedčeniu, že vo výtvarnej tvorbe nemožno zaprieť, zamlčať dedičstvo minulosti. Inými slovami, motívy, ktoré sa stali prvkami príznačnými pre určité slohové obdobie, pretrvávajú v podstate nepretržito. Línie a krivky na dielach Ivety Bencovej a Thea Nolla prebúdzajú cit pre jednoduchý, prazákladný princíp, ktorého opakovaním a variovaním sa sformovalo aj ich umenie.

Martin Šugár