Dezider Castiglione: Zomrieť v San Francisku

        ”Umelec nie je Bohom vyvoleným jedincom, výlučným majiteľom obecne nedostupnej pravdy, je bytosťou, ktorá ako každý z nás bez vlastného pričinenia bola vrhnutá do nekonečne mnohotvárneho sveta a rovnako ako my sa musí s ním lepšie či horšie vyrovnať”. (s. 7)

        ”Kto je to Castiglione?” zaznela otázka z úst jedného novinára prítomného na krste knihy Zomrieť v San Francisku 22. 10. v galérii Artotéka. Na tejto otázke v podstate nebolo nič zvláštne, pretože Dezider je pre širšiu verejnosť málo známou osobnosťou. Podobná situácia sa stala aj mne pred pár rokmi, keď som na podobnú otázku odpovedal otázkou či to nebol nejaký taliansky barokový maliar. Každý umelec sa stáva slávnym mediálnou propagáciou, ktorá zasa vychádza z početnosti autorských výstav. A v tom je príčina maliarovej anonymnosti. Počas celého polstoročia mal len tri samostatné výstavy. Ako keby mal voči vystavovaniu averziu. Alebo ako konštatovala pri jeho prvej výstave v roku 1974 V. Luxová: ”Podtext Castiglioneho neobvykle dlhotrvajúceho nezáujmu o vlastnú individuálnu výstavu treba zrejme hľadať v jeho trocha prepiatej sebakritičnosti”. Skutočnosť, že umelec nestojí v centre spoločenského diania nevychádza z toho, že by jeho tvorba bola menej kvalitná ako u iných renomovaných umelcov. Jeho diela nájdete na každom kroku bez toho, aby ste si vôbec uvedomili, že sú práve od tohto výtvarníka. Castiglione je totiž všeobecne uznávaným umelcom len v monumentálno-dekoratívnom maliarstve uplatňovanom v architektúre vo forme mozaiky, fresky alebo vitráže.

        Kto je to Castiglione? Vrodená skromnosť a introvertnosť spôsobila, že ani v knihe z produkcie vydavateľstva Q-EX Bohumila Hanzela o ňom nenájdete žiadne faktografické údaje. Musíte si teda prečítať knihu. Pri jej čítaní však zostanete stále na pochybách či je to autobiografický román alebo fikcia. Do tejto druhej polohy sa totiž autor snaží čitateľa vmanévrovať už len tým, že kniha je písaná v tretej osobe singuláru a hlavnou postavou je akýsi Marko a nie Dezider. Keďže autor nemá rád, keď sa jeho meno príliš často skloňuje, v ďalšom texte budem aj ja používať jeho nový pseudonym. Na otázku kto je to Castiglione, preto zaznie odpoveď kto je to Marko. Pre lepšiu orientáciu publika považujem za nutné uviesť aspoň základné biografické údaje. Narodil sa 26. 11. 1924 vo Fraštáku, t.j. v Hlohovci. V rokoch 1945– 1948 študoval na Oddelení kreslenia a maliarstva pri Slovenskej vysokej škole technickej u prof. Jána Mudrocha, Eugena Lehotského, Gustáva Mallého a Jozefa Kostku a o rok neskôr nastúpil ako Mudrochov asistent na novozriadenú Vysokú školu výtvarných umení. Od roku 1954 sa začal venovať problematike výtvarnej dekorácie architektúry a v rokoch 1977– 1979 bol vedúcim Oddelenia monumentálneho maliarstva na VŠVU.

        Nie som literárny kritik, aby som hodnotil, do akého žánru možno zaradiť túto publikáciu, o ktorej sa Miloš Ruppeldt vyjadril, že je ”reflexívnym” románom. Mňa ako historika umenia skôr zaujal spôsob akým bola kniha napísaná, pretože pripomína jednu výtvarnú techniku a to koláž. Objektívne príčiny spôsobili, že si umelec na napísanie knihy musel zavolať zapisovateľku, ktorej diktoval svoje ”pamäte”. Napísaný text potom vystrihoval a na spôsob koláže zostavoval do nových celkov.

        Kniha je členená na tri časti. Prvá časť je retrospekciou Markovej mladosti a počiatkov záujmu o výtvarné umenie. Čitateľ sa tu môže stretnúť s množstvom reálií týkajúcich sa nielen zlomových momentov v slovenskej spoločnosti pred a po 2. svetovej vojne, ale aj vo výtvarnom umení. Čitateľ sa tu môže stretnúť s mnohými významnými výtvarníkmi a teoretikmi, napr. Fullom, Mallým, Matejkom, Wagnerom alebo Vaculíkom, na druhej strane narazí na fiktívne osoby ako typu Morong, Častka, Csimicky, Nehnevajová, Krauss a iní. To zároveň núti čitateľa, aby si tieto fakty overil v dobových prameňoch, takže z pasívneho čitateľa sa stáva aktívny historik. Jeho úlohou potom je, aby si vytvoril vlastný obraz o počiatkoch socialistického realizmu v slovenskom výtvarnom umení. Budovateľské obdobie 50. rokov je stále akousi tabuizovanou oblasťou. Na druhej strane spomienky na štúdium maliarstva v povojnovom období môžu byť pre bežného čitateľa, ale najmä pre študentov výtvarných škôl, poučné. Marko ich podáva v samostatných subkapitolách s názvami: Hovory o umení prof. Moronga a prof. Častku. Týchto teoreticky koncipovaných traktátov je celkove 9 a podľa môjho názoru by sa mohli zaradiť medzi povinné čítanie na dnešnej VŠVU. Najmä čo sa týka významu kresby vo výtvarnom umení, ktorá v dnešnej multimediálnej dobe stojí kdesi na periférii záujmu namiesto toho, aby bola základom výučby mladých umelcov tak, ako to bolo v nedávnej minulosti. Alebo ako píše autor knihy: ”Kresba je svetonázorom. Na nej je vidno, aký máme pohľad na veci okolo seba, ako cítime, ako reagujeme na okolie. Je obrazom, akí v jadre sme a ako nás prostredie uspôsobilo, aké vlohy, vlastnosti a chyby nám odkázali naši predkovia. Tu nemôžeme klamať” (s. 87).

        Takto možno charakterizovať prvú časť knihy, ktorá sa končí rokom 1948, aj keď kniha ako taká nepodlieha čisto chronologickému rámcu. Častokrát sa v nej prelínajú viaceré časové úrovne, ktoré rozvíjajú jeden spoločný motív, čo je vlastne princípom výtvarnej koláže. Druhá časť je už venovaná Markovi ako samostatnému umelcovi. Opäť je plná bonmotov na minulý režim a na metódu socialistického realizmu, s ktorou sa Marko, na rozdiel od niektorých svojich kolegov, nikdy nestotožnil. Svojím výstredným kubizmom dokonca ”pokazil imidž prokomunisticky orientovanej Skupiny” (asi Skupiny 29. augusta) na niektorej z výstav v rokoch 1959– 1961. Práve nepriaznivá sorelová kritika jeho obrazov ”vychádzajúcich z úpadkových západných vzorov” ho viedla k rezignácii na komornú maľbu. (S Markovým osobným manifestom výtvarného umenia sa môže čitateľ zoznámiť hneď v prvých troch kapitolách knihy). Citlivá duša umelca utrpela šok, s ktorým sa zrejme nikdy nevyrovnala a práve s touto udalosťou možno spojiť jeho averziu voči výstavám. Marko sa ”príliš skoro a ľahko vzdal” a sebarealizáciu našiel v monumentálnom dekoratívnom maliarstve. To síce bolo na očiach širšej verejnosti, ale mimo pozornosti súdobej výtvarnej kritiky. Prvky tvarovej kubistickej deformácie preto nikto s týmto ”buržoáznym” smerom nespájal. Nie každý umelec sa teoreticky zaoberá vlastnou tvorbou, hľadá v nej zmysel a opodstatnenie. O to viac sú cenné Markove metodické úvahy, napríklad to ako definuje nástennú maľbu, ktorá je ”...nutne viazaná na priestor daný architektúrou. Nemôže žiť sama o sebe ako závesný obraz. Je pripútaná témou aj formou k stavbe. Výtvarník má moc dať zmysel architektonickému priestoru, urobiť ho živým a citlivým, dať mu ľudské merítko” (s. 155). Z hľadiska dejín umenia je to skutočne tak. V minulosti naozaj častokrát neexistovali umelecké diela samostatne, ale boli viazané práve na architektúru a vytvárali tzv. gesamtkunstwerk. V tejto oblasti jeho prínos ocenila aj súdobá kritika, ktorá ho označila za priekopníka nielen v kompozičných návrhoch architektonických dekorácií, ale aj v technologických postupoch výroby mozaiky a sklobetónových vitráží. Zatiaľ čo sklobetónové konštrukcie boli umelcovým vynálezom, pri výrobe mozaiky z farebných sklovitých kociek vychádzal z antických receptúr kladenia materiálu do omietky. S antickou teóriou architektúry súvisia aj problémy týkajúce sa primeranosti a vhodnosti použitia materiálov. Analogické pojmy uvádza už Vitruvius – decor (ladnosť) a distributio (hospodársky rozvrh stavby). Z najvýznamnejších monumentálnych prác možno spomenúť Mozaiku auly Strojníckej fakulty SVŠT (1958– 1963), Mozaiku vestibulu Farmaceutickej fakulty UK (1961– 1962) alebo Fasádu kúpaliska Delfín v Bratislave (1966– 1967).

        Nosnou ideou druhej časti tu recenzovanej knihy sú ale Markove cesty do Itálie, ktoré uskutočnil najmä v 70. rokoch vďaka svojmu pôsobeniu vo Zväze slovenských výtvarných umelcov. Osudnými sa mu stali najmä Benátky, ktoré navštívil už v roku 1958 pri príležitosti XXIX Biennale di Venezia. Túto časť knihy možno prirovnať ku Goetheho ”cestám po Taliansku”, ktoré začínajú tiež v Benátkach a končia v Ríme. Marko vás prevedie nielen po námestí San Marco, ale aj po odľahlých miestach Benátok, renesančnej Florencii a antickom Ríme. Architektonickým motívom z Benátok bola venovaná Castiglioneho prvá samostatná výstava v Galérii Cypriána Majerníka v roku 1974. Ich kompozičná skladba založená na aditívnom vrstvení plôch lemovaných jemnou kontúrou v sebe opäť nezaprie kubistickú estetiku budovania priestoru. Obrazy s týmito motívmi si môžete pozrieť v ”najstaršej” bratislavskej pizzérii na Špitálskej ulici.

        Posledná časť knihy je venovaná udalostiam po páde železnej opony v roku 1989. Práve vďaka tomuto zlomovému momentu v slovenskej histórii mohol Marko navštíviť svoje vysnívané mesto. San Francisco. Táto časť na prvý pohľad pôsobí ako bedecker po Friscu, nakoniec však vyústi do strhujúceho príbehu na spôsob remarkovho ”neba nepoznajúceho obľúbencov”. Afinita Marko – Dezider je síce veľmi blízka, ani tu však nie je jasné či ide o realitu alebo fikciu, najmä ak Marko deklaruje, že sa nikdy neoženil. Pritom autor knihu venoval svojim trom deťom, o ktorých v nej nenájdeme ani zmienku.

        Zatiaľ čo Marko v knihe rezignoval na komornú maľbu, Castiglione nikdy maľovať neprestal. Kubizmus natrvalo ovplyvnil jeho výtvarný prejav. S obrazmi nature morte a la Braque 40. rokov sa môžete v jeho tvorbe stretnúť ešte na konci minulého storočia. Paradoxné je jeho chabé zastúpenie v zbierkach štátnych galérií. Jeho diela sú preto roztrúsené prevažne u súkromných zberateľov. Dezider je asi jeden z mála výtvarníkov, ktorý ani nepotrebuje, aby jeho výtvarný odkaz niekto hodnotil. Zhodnotil si ho sám svojou vlastnou knihou. Naozaj rodený introvert! Keďže okrem Ľ. Fullu alebo R. Fillu sa u nás o niečo také ešte nikto nepokúsil, o to viac je táto kniha cennejšia. Krst knihy v galérii Artotéka bol spojený aj s malou vernisážou posledných umelcových obrazov. Možno ju označiť za jeho štvrtú samostatnú výstavu, aj keď trvala len pár dní (jej virtuálnu podobu si môžte pozrieť na www.artoteka.sk). Išlo o súbor pastelov, prevažne ženských portrétov, niektorých v typicky picassovskom prevedení z profilu a en face. Zaznela aj Monteverdiho kantáta Lasciate mi Morire. Prečo si autor knihy vybral na jej krst práve túto pesničku, v ktorej sa spieva o smrti, som sa ale dozvedel až po jej prečítaní. Aj to, prečo chce zomrieť v San Franciscu. Literárne postavy to majú oproti autorom kníh ľahké. Sú večné a nikdy nezomrú. Dezider preto bude v Markovi žiť večne, napriek tomu, že sa s touto postavou odmieta stotožniť.

Martin Vančo
Autor je historik umenia

 - - -