V ateliéri u Petra Uchnára
(A: Artotéka, U: Uchnár, P.)

        Peter Uchnár je absolventom Oddelenia grafiky a ilustrácie, kde donedávna pôsobil ako asistent. V súčasnosti na tomto oddelení pôsobia dvaja významní grafici, Dušan Kállay a Róbert Jančovič. Toto oddelenie je nielen u nás ale aj v zahraničí známe najmä vďaka pôsobeniu Albína Brunovského, ktorý tu vychoval rad dnes už renomovaných umelcov. Všetci boli viac-menej ovplyvnení jeho fantazijným realizmom, vďaka čomu je tento okruh umelcov nazývaný ”Škola Albína Brunovského”.

A: Ak hovoríme o ”dedičstve A. Brunovského” vo vzťahu k tvojej voľnej tvorbe, je zaujímavá otázka zobrazovania krajiny. Nie realistickej, ako keby videnej ”cez okno”, ale imaginárnej, neskutočnej. Práve u A. Brunovského sú známe abstraktné krajiny z konca 60. rokov, napr. Záhrada pre Borgonzoliho matku, Vernisáž v prírode, Augustová záhrada, a pod. Ako je to s tvojím výtvarným prejavom, ktorý tiež prešiel istou zmenou od zahalených figurálnych štruktúr k abstraktným krajinám, k čomu došlo práve na prelome 2. a 3. tisícročia. Nie je v tom nejaká skrytá miléniová symbolika, alebo ide o tvoj prirodzený vývin? U: Pri figurálnych zobrazeniach som sa zaoberal štúdiom pohybu a gestikulácie. Preto som tieto figúry zahaľoval do drapérií, v ktorých pohybové kreácie potom oveľa viac vynikali. V imaginárnych krajinách som sledoval možnosť zobrazenia objektu realistickým a zároveň abstrakným spôsobom. Išlo mi o zobrazenie niečoho, čo by človek vnímal ako priestorový objekt, ktorý by sa nedal zmyslami jednoznačne uchopiť. To je podľa mňa aj princíp umenia, aby nestranný pozorovateľ zostal niekde na pomedzí toho, či je zobrazený objekt reálny, alebo imaginárny znak niečoho iného.

A: Ale s touto filozofiou sa stretávame už v tvorbe A. Brunovského, ktorý najmä v 60. rokoch nestvárňoval reálne objekty, ale len ich asociatívne významy. Robil to preto, lebo chcel, aby tieto útvary emociálne dešifroval samotný divák.

U: Súhlasím. Najmä tie figúry s drapériami, ktoré nemuseli byť látkou, ale aj inou matériou. Drapéria vždy niečo pripomína a nemusí byť niečim konkrétnym. Človeka necháva na pochybách práve preto, že nepredstavuje nič jednoznačné. Práve táto nejednoznačnosť je podľa môjho názoru v umení dôležitá.

U: Korene sú v podstate reálnymi aj abstraktnými kompozíciami zároveň. Problém je v tom, že v abstraktnom expresionizme už nejde len o zobrazenie reálneho alebo imaginárneho tvaru. Je to len rôzne navrstvená farba. Ja sa oproti tomu snažím nielen o vrstvenie farby a jej farebné štruktúry, ale aj o zobrazenie nejakého tvaru. Človek má dané určité konvencie vnímania – niektoré tvary vníma len ako znaky a nevníma ich ako priestorové objekty. Napríklad mrak – to je objekt na pomedzí reálneho a abstraktného vnemu. Síce je abstraktný, ale má svoju štruktúru, ktorá núti pozorovateľa k hľadaniu niečoho konkrétneho.

A: Ako sa vyrovnávaš s problémom originality. Myslíš, že tento pôvodne avantgardný princíp tvorby je úlohou umenia aj v súčasnosti?

U: V grafike používam prevažne plastoryt. Je to rytie do plastových platní, ktoré sú polotovarom napríklad pre výrobu umelohmotných pohárov. Táto technika sa najviac podobá na drevoryt, lebo vytvára tiež podobný efekt. Rozdiel je v tom, že používam odlišné nástroje, ktoré by sa do dreva použiť nedali, ale na plast sú dobré. Vyrábam a ostrím si ich sám. Umožňujú mi lepšiu, voľnejšiu, expresívnejšiu kresbu, a môžem robiť priamo bez predkresby. Grafické techniky potom používam aj v maľbe, napr. techniku škriabania. Maximálne svetlé miesta si preškriabem a potom natónujem. Maľbu krásne spojí, keď je jedna farba v podmaľbe. V každom priestore existuje určité svetlo, ktoré potom natónuje všetky predmety. To je moja technika. Navyše používam špeciálne japonské farby, ktoré sú zmesou akrylu a gvašu.

U: Myslím, že ilustrátor by si rozhodne mal prečítať text, nestačí poznať len jej približný obsah. Samozrejme, že zohľadňujem to, pre koho je kniha určená. Pre menšie deti, asi do 6 rokov je nutné, aby ilustrácie boli popisnejšie a konkrétnejšie. Pri väčších deťoch a dospelých už môžu byť ilustrácie menej popisné. Isté nebezpečenstvo napríklad predstavuje stvárnenie hlavného hrdinu, ktorý nemôže byť univerzálny, teda taký, ako si ho predstavuje autor ilustrácií. Každý si ho totiž môže predstaviť inak. Keď čítate text a u hlavného hrdinu nie je presne určené ako vyzerá, čitateľ si ho môže domyslieť podľa vlastných predstáv. A to je pekné na knihe. Na druhej strane, keď ilustrátor hlavného hrdinu skonkrétni, tak čitateľa o túto možnosť ochudobní.

U: Závisí od vydavateľa, ako sa s ním dohodnem. Napríklad pri ilustrovaní Guliverových ciest som si počet ilustrácií určil sám, inokedy ich počet určí vydavateľ. Zložitá je aj otázka oceňovania ilustrácií. Niektorí vydavatelia si myslia, že je výhodnejšie dohodnúť sa na cene jednotlivých obrázkov a od toho potom vypočítať, koľko kniha bude stáť a koľko sa im do nej oplatí dať ilustrácií. Ale predsa len ilustrácie by bolo treba brať ako celok. Pre ilustrátora je výhodnejšie, ak by sa tieto jeho návrhy oceňovali ako jedno dielo – čiže by išlo o celkovú sumu za návrh ilustrácií. Tých by sa potom mohlo urobiť viac a vydavateľ by mal potom väčšiu možnosť výberu. Opak býva niekedy na škodu, pretože kniha by sa mala chápať ako jedno dielo.

U: Nedá sa to vždy brať tak, že ilustrácia je ”len” zákazka, len platená práca. Je to zároveň aj moja tvorba. Pri nej niekedy prídem na niektoré veci, ktoré môžem potom neskôr využiť vo svojej voľnej tvorbe. V nej môžu byť použité aj niektoré ilustrácie, t.j. majú zmysel aj mimo knihy, ale sú aj časti, ktoré sú vyslovene viazané na knihu. Niektoré sú robené čisto pre funkciu knihy, ale polovica z nich môže byť komponovaná ako samostatné artefakty. Keď urobím dobrú ilustráciu mám rovnako dobrý pocit, ako keď urobím dobrú maľbu. Voľnou tvorbou sa zasa človek môže dostať k istej hranici, kde už nie je čo prekonávať. Ilustrácia potom môže umelca aj troška obšťastniť. Keby som robil len voľnú tvorbu, mohol by som byť po čase vyčerpaný. Pri ilustrovaní jednoducho prídem na nové myšlienky, posunie ma akoby mimo. Keď ilustrujem napríklad rozprávku, tak mám k dispozícii veľa momentov, ktoré môžem zobraziť. Ja si vždy vyberiem ten, ktorý oslovuje mňa, a tým vlastne prepájam ilustráciu s voľnou tvorbou.

 - - -