Niekedy sa zdá, že všetci ľudia sú homo demens (lat. homo – človek, demens – bláznivý). Darwin síce tvrdil, že sú homo sapiens (lat. sapiens – rozumný) a Huizinga že homo ludens (lat. ludens – hravý), ale pokiaľ si niekto zasere vlastnú planétu všelijakým svinstvom, tak určite nemôže byť sapiens, ale ani ludens, lebo by to vyzeralo, že to urobil pre zábavu. Ak k tomu pridáme čoraz menej pravdepodobnú evolučnú teóriu o antropogenéze človeka a skutočnosť, že z genetického hľadiska má homo sapiens sapiens bližšie k svini ako k neandertálcovi, je pochopititeľné prečo sa niektorým ľuďom hovorí svine. Nepochopiteľné však na tom je to, čo je na tom pejoratívne.

            Homo demens, alebo človek bláznivý, nie je úplne neznámym pojmom. Existuje o ňom bohatá škála “bláznovskej literatúry” už od stredoveku, počnúc Brantsovým stredovekým bestsellerom Das Narrenschiff – Loď bláznov, Servantesovým Donom Quijotom a končiac Haškovými Príbehmi dobrého vojáka Švejka alebo Ryanovým poručíkom Goodbodym v románe Jak jsem vyhrál válku. Práve Švejk bol asi jediný normálny medzi bláznami. Ako inak možno označiť vojnovú mašinériu namierenú k masovej deštrukcii tvorov rovnakého druhu, čo v prírode nemá obdobu? Človek sa svojím správaním tak výrazne odlišuje od prírody tejto planéty, že si to sám uvedomuje, a preto ju cieľavedome ničí. Cudzorodosť človeka si však uvedomuje aj príroda, ktorá na neho stále zosiela pohromy vo forme záplav, požiarov alebo zemetrasení. “Čo ma nezabije, to ma posilní”, povie si človek a kráča v ústrety istej smrti. Naozajstná vojna sa však dá prežiť len s humorom. To vedel koniec koncov aj Yossarian.

            Človek stále s niečím bojuje každý deň, aj keď nie je vojna. Bojuje proti: globalizácii, korupcii, interrupcii, bojuje o: prežitie, prácu, lásku, bojuje s: úradníkmi, veternými mlynmi, chorobami či odpadmi. Práve problematike ekológie sa vo svojich raných prácach satiricky venoval Dušan Polakovič, najmä v cykle Udržujte čistotu 1974 (akvarel, 1974). Green pace-ovo zameraný cyklus zachytáva viacero nešvárov súdobej socialistickej spoločnosti: Znečistenie vodných zdrojov vykresľuje na príklade zmutovaných okrídlených rýb zúfalo lietajúcich nad riekou kontaminovanou ropným odpadom vytekajúcim z rúry, emisie charakterizuje vtipne prostredníctvom dymiaceho komína továrne, ktorého exhaláty prúdia priamo do taniera obedujúceho človeka, alebo mestskú popkultúru metaforicky stvárňuje prostredníctvom odpadkového koša na kandelábri pouličného osvetlenia v tvare Bratislavského hradu, preplneného rozličnými odpadkami.

            Tvorba Dušana Polakoviča má veľa spoločného aj so samotnou “bláznovskou literatúrou”. Najmä preto, že sa v jeho dielach objavujú prvky spoločenskej satiry blízkej nizozemskému umeniu 16. storočia. Do tohto umelecko-historického okruhu sa hlási cyklus grafík Chvála bláznivosti I. – II (lept, 1984), ktorý je inšpirovaný filozoficko-kritickým dielom Erazma Rotterdamského, nizozemského humanistu prelomu 15.– 16. storočia. Práve touto prácou sa Polakovič otvorene hlási k Škole Albína Brunovského nielen tým, že bol jeho žiakom na Oddelení grafiky a ilustrácie VŠVU, ale aj ikonografickou témou cyklu, ktorú už Brunovský prepracoval vo viacerých prácach, napr. v maľbe Erazmovia z roku 1972 alebo v grafickom cykle Chvála bláznivosti (farebný lept, 1973). Polakovič na rozdiel od Brunovského Chválu bláznivosti prepracoval na spôsob nizozemského maliara 16. storočia Hieronyma Boscha, najmä kreovaním množstva prepletených bytostí, vytvorených kombináciou ľudských a zvieracích postáv. To zároveň Polakovičovu tvorbu vzďaľuje od snového hyperrealizmu jeho učiteľa a približuje k jeho rovesníkovi, tiež absolventovi tej istej grafickej špeciálky, Petrovi Kľúčikovi.

            Kľúčikovmu beštiáriu už bola venovaná samostatná pozornosť, možno snáď pripomenúť, že jeho fantastické zvieratá vznikli kombináciou viacerých “reálnych zvierat”. Polakovičova Chvála bláznivosti pripomína scénu z cirkusu alebo fašiangových osláv, kde sú nové bytosti vytvárané buď kombináciou človeka a zvieraťa – rak s ľudskou hlavou, sviňa s ľudskou hlavou a ušami netopiera, škriatok so sloním chobotom ukončeným trúbkou alebo pomocou masiek – sliepky, šaša, slimáka či somára pozostávajúceho z viacerých zamaskovaných figúr. Záľuba v zoológii u Polakoviča nevychádza z inšpirácie Borghesovými Imaginárnymi bytosťami tak ako v prípade Kľúčika, ale studnicou inšpirácií sa mu stali príbehy anglického zoológa a spisovateľa v jednej osobe, Geralda Durrella, ktorý založil unikátnu zoologickú záhradu zvlášť ohrozených živočíchov na britskom ostrove Jersey (peripetie s prevádzkovaním tejto ZOO opísal v knihe Catch me a Colobus. London 1972). Pravdepodobne na túto knihu, ktorá je zároveň autorovou etickou výpoveďou, reaguje Polakovičov grafický list Pozor rezervácia (lept, akvatinta 1985). Oáza ohrozených živočíchov vyrastajúca zo skalného previsu, prichyteného o skalný masív len zicherkami, vtipne komentuje vyčíňanie človeka typu homo demens, ktorý “sa síce bojí zničiť svoj niekoľko sto rokov starý výtvor (rozumej civilizáciu), ale bez najmenších zábran ničí státisíce a milióny rokov staré prírodné výtvory.” (cit. podľa J. Volf: Doslov. In: Gerald Durrell: Chytněte mi guerézu. Praha 1977, s. 160). Takými sú nesporne živočíšne druhy, ako napr. panda, leňochod, nosorožec, ktoré sa stali vyhľadávaným artiklom novodobých pytliakov, ktorí sú schopní nosorožca (v Ázii už takmer vyhubeného) zabiť len kvôli jeho rohu, z ktorého sa vyrábajú afrodiziaká. To je vzhľadom na pôvod a rozšírenie pohlavnej choroby HIV práve v afrických krajinách trápnou iróniou, rovnako ako fakt, že táto látka nemá proti impotencii žiadny účinok. Obdiv a úctu k Durrellovmu neopakovanému zoomorfnému žánru vyjadril Polakovič najmä v grafike Pocta Geraldovi Durrellovi (lept, mezzotinta, 1988), ktorá je nielen štylizovanou Zoo exotických zvierat, ale aj jedným z mnohých umelcových “fórov”. Tie sa objavujú v hornom registri grafiky, napr. nosorožec s hlavou v podobe zovretej päste, ktorej zdvihnutý palec v geste OK supluje roh nosorožca. Z Michelangelovej maľby “Stvorenie Adama” zo Sixtínskej kaplnke je prevzatý motív ľudskej a ľudoopej dotýkajúcej sa ruky prstom, ktorý symbolizuje úzky vzťah sveta ľudského a zvieracieho. Grafiku zároveň v dolnej časti dopĺňa vták Dodo – maskot Durrellovej zoologickej záhrady, ktorý bol námorníkmi vyhubený na ostrove Mauritius už v 17. storočí. Veľmi častým zoomorfným motívom vyskytujúcim sa v jeho prácach je okrídlená žena s vtáčím telom (Prototyp aero N^o-1 (lept, akvatinta 1985)), pripomínajúca antickú mytologickú bytosť – Harpyju. Tú, podobne ako ďalšie staroveké potvory stvoril Zeus, ktorý bol asi po dobrom fláme, keď mal Hang over (lept, 198?).

            V ďalších prácach už Polakovič kombinuje všetko so všetkým, čím vytvára zdanlivo chaotické kompozície zložené z pomiešaných častí ľudských tiel, zvierat, rastlín a vecí. Aj tu však možno hovoriť o umelcovej satirickej koncepcii: napr. v grafike Problémy s gravitáciou I., II. (lept, 1988), kde človek – komediant stojí na doske znamenajúcej svet a balansuje na nej zaťažený a spútaný konvenciami. Ako rodený Bratislavčan samozrejme nezabudol ani na metropolu SR Bratislavu. Napr. v grafike Sonáta pre Staré mesto (lept, 1993) zobrazuje toto mesto ako naozajstný blázinec a možno ani nie je ďaleko od pravdy. Aj keď táto grafika vznikla na objednávku majiteľov Galerie Café, ktorej vývesný štít je v grafike umiestnený na budove Univerzitnej knižnice a nie na Panskej ulici, vystrelil si v nej aj zo svojich priateľov, čo asociuje najmä kľúčik pohodený na chodníku. V grafike Poobedie na Hlavnom námestí (lept, 2000) zasa oživil turistické atrakcie skulptúr z centra Bratislavy: Napoleóna, ktorý vypálil Bratislavský hrad, Čumila z kanála pri La dolce vita alebo bratislavského maskota Šöne Náciho smutne pozorujúceho “řádění turistu “ na námestí z výkladu Caffé Meyer.

            Keďže kanadské žartíky a slovenské fóry, ktoré treba chápať sine ira et solido (teda bez hnevu a predpojatosti), sú zároveň umelcovým ideovým programom, túto štúdiu možno vhodne uzavrieť citátom z Lode bláznov S. Brantsa:

 - - -