Róbert Brun (nar. 1948) – študoval na Vysokej škole výtvarných umení v rokoch 1966– 1972 na oddelení voľnej grafiky a knižnej ilustrácie u prof. Vincenta Hložníka, pričom posledný semester absolvoval u Albína Brunovského, ktorý do roku 1972 pôsobil ako Hložníkov asistent a po jeho odchode sa stal vedúcim oddelenia. Brun bol teda spolu s Dušanom Kállayom jedným z posledných žiakov prof. Vincenta Hložníka a jeden z prvých žiakov Albína Brunovského.

            Róbert Brun patrí spolu so svojím spolužiakom Dušanom Kállayom k najproduktívnejším a zároveň aj najvýznamnejším ilustrátorom kníh pre deti a mládež 70.– 80. rokov 20. storočia. Už na konci štúdií v roku 1972 mal možnosť ilustrovať Kraussovu knihu Dobrodružstvá Tima Thalera a o rok neskôr Beňovu rozprávku Ondrej Ondrejko a Zeleň kráľ. Koncom 70. rokov bola Brunova ilustrátorská tvorba viackrát ocenená na renomovanej súťaži Najkrajšia kniha roka, na ktorej dostal Čestné uznanie dokonca tri razy za sebou v rokoch 1978– 1980. Brunove úspechy na poli ilustrátorskej tvorby nakoniec vyústili v roku 1989 k udeleniu Ceny Ľ. Fullu za ilustrátorskú tvorbu pre mládež.

            Z hľadiska dejín knižnej ilustrácie pre mládež možno vymedziť dve hlavné línie: prvou je vecná – realistická ilustrácia, naratívne ilustrujúca dej knihy, druhá je imaginatívna, ktorá sa bezdpomienečne neviaže na vizuálne stvárnenie obsahu, ale voľne dotvára dej knihy. Počiatky dejín vecnej ilustrácie siahajú do 17. storočia, kedy J. A. Komenský napísal knihu Orbis pictus – Svet v obrazoch ilustrovanú Václavom Holarom, pokračujúc Gustavom Dorém až po Jiřího Trnku a Josefa Ladu. Realistická ilustrácia vychádza z idey obrazového rozprávania, ktorého zámer je didaktický, t.j. má poskytnúť čitateľovi verný obraz napísaného slova. Tento didaktický aspekt má význam najmä u malých detí, ktoré sa prvý raz konfrontujú s reálnym svetom práve prostredníctvom vzdelávacích kníh – šlabikárov, atlasov a encyklopédií. Na druhej strane, vecnými ilustráciami fiktívnej literatúry akými sú napríklad rozprávky, deti získavajú predstavu o podobe neexistujúcich vecí, napríklad fantastických bytostí – drakov, škriatkov alebo čarodejníkov. Imaginatívna ilustrácia na rozdiel od vecnej, je založená na abstraktnom stvárnení knižných postáv za účelom rozvoja detskej obrazotvornosti. Ďalšou odlišnosťou je, že sa nesnaží prispôsobiť detskému mysleniu, ktoré je aj tak odlišné od myslenia tvorcu, dospelého autora knihy alebo ilustrácie. Navyše imaginatívna ilustrácia je umelecky hodnotnejšia a jej realizáciu si môžu dovoliť naozaj len tie najvýraznejšie umelecké osobnosti.

            Imaginatívna ilustrácia má na Slovensku už takmer polstoročnú tradíciu. Na je počiatku stojí Albín Brunovský, ktorý sa vďaka osobným kontaktom s básnikmi Trnavskej skupiny prvýkrát konfrontoval s avantgardnými ideami, formulovanými v podobe viacerých manifestov na stránkach časopisu Mladá tvorba č. 4 v roku 1958, smerujúcimi napríklad k zrušeniu rozdielov medzi literatúrou pre dospelých a tvorbou pre deti a mládež. Tieto idey Brunovský aplikoval pri ilustrovaní detského leporela Jána Stacha Čokoládová rozprávka v roku 1958, ktorej dramaturgom bol Ľubomír Feldek. Ten totiž Stachovi navrhol, aby pre dieťa ťažko čitateľný text nezávisle obrazovo dotvoril Albín. Brunovský tak, aby sa obe zložky leporela, literárna aj výtvarná časť, navzájom dopĺňali, pričom by mohli existovať aj samostatne. Tento experiment mal nakoniec veľký dosah na vývin ilustrátorskej tvorby vôbec, pretože dával umelcovi možnosť voľnej interpretácie textu. Sám Brunovský sa k problému ilustrácie básní vyjadril nasledovným spôsobom: ”Ilustrácia v tomto prípade nemá ilustrovať. Má to byť skôr akási výtvarná metafora. Súzvuk so svetom básnika, naladenie sa na rovnakú vlnovú dĺžku. Pravdaže, môže to byť i naopak: ku grafickým listom napíše ktosi blízky v súzvuku poéziu... a oboje, grafiky i verše budú obohatené o nový rozmer.” Najlepšie tento tvorčí proces dokumentuje Brunovského práca na ilustrovaní Ovidiovho diela Umenie milovať z produkcie vydavateľstva Slovenský spisovateľ v rokoch 1969– 1972: litografie z cyklu Bella Italia boli roku 1970 použité ako ilustrácie k prvému dielu básní Publia Ovidia Nasa ”Umenie milovať”, druhý diel vydaný v roku 1971 tvoria grafiky z cyklu Ars amatoria, použité aj v 3. dieli vydanom roku 1972 spolu s grafikami z cyklu Lamento della Ninfa. Brunovského idea rovnoprávnosti ilustrácie a voľnej grafiky ovplyvnila nielen jeho generačných vrstovníkov, napr. V. Gažoviča pri ilustrovaní Ovidiovho diela Metamorfózy (1979, litografie), ale aj absolventov jeho oddelenia grafiky a ilustrácie VŠVU, napr. Róberta Bruna pri ilustrovaní Vergíliovho eposu Aeneas (1980, mezzotinta).

            Róbert Brun podobne ako Albín Brunovský pristupuje k ilustrovaniu literatúry pre deti a mládež (ako aj k ostatným literárnym druhom) imaginatívnou formou, v ktorej dominuje jeho autorský rukopis, aký používal v danom období vo voľnej tvorbe. V Brunových ilustráciách sa preto opakuje niekoľko typických prvkov: figúra ako geometrický ornament, axiálna osová súmernosť kompozície obrazu, t.j. zrkadlový obraz ľavej a pravej časti pozadia, popartové opakovanie dekoratívnych motívov, presahovanie kresby cez rámovanie, tvarová deformácia (štylizácia) figúr, farebnosť, kolorizmus. Tieto prvky sa objavujú už v ilustráciách ku knihe G. Petriašviliho Kominár v bielom klobúku z roku 1986, za ktorú dostal Zlaté jablko na BIB 1987, kde je centrálny motív tvorený zarámovaným obrazom s inicálou, zatiaľ čo pozadie je tvorené z fragmentov figúr a geometrických obrazcov kompovaných zrkadlovo podľa axiálnej osi. Podobné prvky sa objavujú aj v Rozprávkach tisíc a jednej noci (1988– 1989) alebo v Šuplatovom remaku Dlhého, Širokého a Bystrozrakého s názvom Päť zázračníkov z roku 1995. S už zmieneným popartovým výtvarným štýlom súvisí najmä kniha M. Lechana Učebnica na prestávku, kde je socialistický školský systém ironicky stvárnený ako mlynček na mäso spolu s niektorými reálnymi postavami súdobého šoubiznisu – Karlom Gottom a inými bežnými vecami dennej spotreby zastúpenými napr. detským lepidlom na papier Kanagonom.

            Mgr. Martin Vančo, PhD.